Pozvánka na vystúpenie

 

Nová červená čiapočka

V jeden zamračený deň mama povedala dcére: „Anička, choď dať dôchodok babke. Stále si neprepísala adresu.“

Anička: „Nemôžeš ísť ty?“

Mama: „Nie, je mi zle.“

Anička: „No dobre.“

Mama jej odovzdala obálku s babkiným dôchodkom a vychystala ju. Anička nechcela ísť cez mesto. Boli tam jej spolužiaci, ktorí jej robia zle. A tak išla skratkou. Po chvíli vrazila do jedného dílera drog.

Vlado: „Čo robíš, si slepá!?“

Anička: „Prepáčte!“

Vlado: „Kam ideš v tento zamračený deň, takto sama?“

Anička: „Nesiem babke dôchodok.“

Vlado: „Ako sa voláš a koľko máš rokov?“

Anička: „Volám sa Anička a mám 6 rokov.“

Vlado: „Nechcela by si kúpiť bonboniéru pre teba a tvoju babku? Bude rada.“

Anička: „Áno, moc rada. Koľko stojí?“

Vlado: „Sedem eur.“

Anička: „Páči sa.“ (Podávala mu podáva desať eur.)

Vlado: „Nie, to nie je sedem eur ale iba jedno euro.“

Anička: „Aha prepáčte.“ (Dala mu dvadsať eur.)

Vlado: „To je ono. Keď budeš chcieť niečo znova kúpiť, tak sa zastav. A ahoj.“

Anička: „Dovidenia.“

Anička prišla k babke a dáva jej dôchodok a bonboniéru.

Anička: „Po ceste som kúpila bonboniéru.“

Babka: „Dobre ochutnáme.“

Keď dojedli bonboniéru boli zdrogované, lebo v nej boli drogy.

Babka: „K-k-kde si to kúúúpila?“

Anička: „U jednéééeho pááána, hehe.“

Babka: „Choď kúpiť ešte jéédúúu...“

Anička: „Dobre, hehehe.“

Zjedli ja tú.

Babka: „Eštééé... Hammňam. Eštééé...“

Na tie bonboniéry minuli celý babkin dôchodok. Z toľkých drog sa predávkovali a odpadli. V ten deň k babke mal prísť jej kamarát.

Jožko: „Je niekto doma?“

Jožko klopal a nikto mu neotváral. Videl však cez okno, že vnútri je jeho kamarátka s vnučkou a nehýbu sa. A tak zavolal policajtov a záchranku. Babku s vnučkou zachránili a dílera posadili za mreže.



© Richard Reksa, 2021, dec.

Cililing

© Soňa Bútorová, 2021, dec.

 

Babičkine narodeniny

© Simona Hajdíková, 2021, dec.
 

Červená čiapočka

 

Lucia Faciníková, 2021, dec.

Moderná červená čiapočka

Anička bola prváčka na základnej škole. Jej mamina pracovala v úspešnej firme. Nikdy nemala čas sa venovať Aničke. Stále bola iba práca, práca, práca, bolo to smutné. Anička mala babku v Pružine. Nechodila tam moc často, lebo bývala v Trenčíne.

A Anička= ,,Ahoj mami, pozri čo som ti nakreslila.´´

M Mama= ,,Ahoj prosím ťa, neotravuj, bež sa učit.´´

A= ,,Ale mami .´´

M= ,,Daj mi pokoj .´´

A= ,,Si tá najhoršia mama na svete.

A= ,,Nenávidím to tu .´´Hmmm, čo keby som išla za babkou?´´

Anička si pobalila veci a zobrala si svoje vreckové. Zbalila si aj jedlo a svojho obľúbeneho macka Boba a išla. Bola to dlhá cesta. Po skoro dvoch hodinách prišla do Pružiny, a už sa stmievalo.

A= ,,Konečne som tu, trochu si švihnem, už sa začalo stmievať.´´

A= ,,Mala by som ísť po normálnej ceste ,ale nechcem prísť po tme,          tak idem skratkou.´´

D Dievčatá=,,Ale ale, kto sa tu blíži ?´´

A=,, Čo o do mňa chcete ?´´

D= "Nič nič, len stretla ťa naša kamarádka a povadala nám, že sem            ideš."

A= ,,A čo?"

D= ,, Dáme ti túto čokoládu a SPOLU s babkou ju zjete, okey?´´

A= ,,No dobre ja už idem.´´

Keby ste sa pýtali odkiaľ tie dievčatá poznali babku a vnučku, babka bola učiteľka a jej vnučku poznajú z videnia.

A= ,,Ahoj babi, prišla som ťa pozrieť.´´

B Babka= ,,Ahoj zlatko, no ty si ma potešila, a mama o tom vie?´´

A= ,,Ano vie, pozri čo som ti doniesla, čokoládu.´´

B= ,, No tak to si dáme .´´

V tej čokoláde bola otrava na myši, proste tie dievčatá babku nenávideli.Chvála bohu okolo išiel sused Dezider a zavolal im záchranku. Zistilo sa, kto to bol a dievčatá išli do basy a mame to bolo jedno.

Z tohto vyplýva ponaučenie: nikdy neberte veci od cudzích ľudí a neutekajte z domu.

KONIEC

© Terézia Lovíšková, 2021, dec.

Útek

Jedného daždivého dňa malej Adelke zazvonil mobil.Volala jej mama z práce a hovorila ,,Adelka dneska budem celý deň v práci a budeš musieť ísť k babke, nemôžeš byť tak dlho sama.“ Adelka už chcela zložiť, ale mama potom ešte dodala: ,,Po ceste si dávaj pozor, v správach hovorili, že utiekol zlodej, tak sa nikde nezastavuj a z nikým sa nerozprávaj.“ Adelka zosmutnela a povedala: ,,Ale mami, babka tam nemá wifi a ja tam musím byť celý deň.“ Lenže mama pred tým, než to dopovedala, zavesila. Tak si Adelka zbalila veci a išla k babke, veď nebývala ďaleko. Zastala, lebo v rohu videla čudného chlapa. Prišiel k nej. ,,Ahoj dievčatko kam ideš tak sama?“ spýtal sa a Adelka odpovedala: ,,Idem k babke, býva tam za riekou v tom starom dome“ povedala Adelka. Ale on sa rozbehol a už ho nebolo, tak pokračovala ďalej. Keď bola pred babkinými dverami, počula buchot. Adelka sa zľakla, potichu vošla dnu a videla toho chlapa a zviazanú babku. Rýchlo sa schovala, vytiahla mobil a volala políciu. Keď dovolala, všimol si ju ten chlap a tiež ju zviazal. ALE vtom dnu vtrhla polícia a vykríkla: ,,Hore ruky“. Zatkli ho a neskôr pribehla aj mama. A Adelka sa poučila a už nikdy nikomu nepovedala kde býva jej babka a ani ona.


© Martina Matušíková, 2021, dec.

Mia

Raz žilo jedno dievčatko, ktoré sa volalo Mia. Mia žila s mamou v byte. Miina mama pracovala v bazáre, takže Mia musela chodiť zo školy k babke. Maminka jej vždy hovorila, aby sa s nikým cudzím nerozprávala.

Raz Mia išla k Babke a stretla zlodeja. To samozrejme Mia nevedela, lebo Mia je len prváčka. “Dobrý deň.” prihovoril sa zlodej. “Dobrý deň.” pozdravila Mia. ”Čo tu robíš tak sama dievčatko.” povedal zlodej milo. “No, mama je dlho v práci a k nám je to ďaleko, lebo bývame na Rozkvete č.10. a ja idem teraz k babke.” smelo odpovedá Mia. “Aha, ale ja už musím ísť. Ahoj.” povedal zlodej a vykročil. “Dovidenia!” vykríkla Mia.

Zlodej sa vybral k domu Mii a jej Mamy. Mia je zatiaľ u babky. “Mama prišla!” vykríkla Mia. Potom išli spolu domov. Keď išli po schodoch domu, Mia povedala mame : ”Aha mami, toto je ten pán, čo sa somnou rozprával.”. “Ale veď som ti hovorila, že s cudzími sa nemáš rozprávať.” napomenula ju mama. “Veď áánóó,” vzdychla si Mia. Keď prišli domov, mama nevedela nájsť svoje hodinky, ktoré si dnes zabudla doma. A Mia zase nevedela nájsť svoju lampu. “Mia, nezobrala si mi moje hodinky?” pýta sa mama. “Nie. A ty si nevidela moju lampu? ” spýtala sa Mia. “Nie zlatko. Poď dáme si večeru a zajtra ich pohľadáme.” vraví mama. “No dobre.” povedala Mia a pobrali sa spolu do kuchyne.

Na ďalší deň, keď mama bola v práci, prišiel divný zákazník. Priniesol hodinky a lampu. Zvláštne bolo, že to boli rovnaké hodinky a lampa, ktoré včera hľadli doma. “Odkiaľ máte tieto veci?” pýta sa mama zákazníka. “Už ich nepotrebujem.” povedal zlodej. Ale mame sa to nezdalo, preto povedala: “No dobre, počkajte prinesiem Vám peniaze”. Mama si pozorne pozrela hodinky aj lampu. Na hodinkách videla ošúchanú farbu. Stalo sa to vtedy, keď jej spadli na zem a na lampe uvidela to isté. Hneď vedela, že ten pán je zlodej. Zavolala políciu a do telefónu im povedala, čo sa deje. Ihneď prišli na miesto a zlodeja zatkli. Mama a Mia mali svoje veci späť a zlodej bol potrestaný. Touto skúsenosťou Mia pochopila, že nemá hovoriť cudzím ľuďom svoju adresu a osobné údaje.



© Markéta Meleková,2021, dec.

Slnečný deň

Bol krásny letný slnečný deň. Napadlo mi, že pôjdem s kamarátmi von.

Spýtal som sa mamy:

,,Mama, môžem ísť von?´´

,,Áno, môžeš,´´ odpovedala mama.

Za kamarátmi som išiel s úsmevom. Bol som šťastný, že je pekné počasie a ja som ho mohol nejako príjemne tráviť. Keď som prišiel za kamarátmi pred školu, niečo tam robili.

Spýtal som sa kamaráta Andreja, ktorý mal plnú náruč kvetov:

,,Čo robíte?´´

,,Vyhrabali sme malú priepasť a tú teraz zakrývame konvalinkami,´´ odpovedal Andrej.

,,A to načo robíte?´´ spýtal som sa.

,, Aby sa niekto nachytal a aby spadol´´ odpovedal škodoradostne Andrej.

Po pár hodinách, čo som sa s kamarátmi veľmi dobre zabavil, som išiel domov. Bola už tma a nič som nevidel. A zrazu som jednou nohou prepadol. Po chvíli mi došlo, že som sa nachytal na priepasť, ktorú vyrobili kamaráti. Tí sa mi začali smiať ako blázni.

Večer v posteli som sa na tom smial už aj ja.

A po peknom dni som si dobre pospal.



Autor: Richard Reksa

Báseň: Maľujem tvoj obraz

Je leto, prázdniny, slová prichádzajú a tlačia sa na papier. Je im jedno, že sa dramák teraz neučí. Tvorba si nevyberá medzi školským rokom a prázdninami. Čítajte a snívajte. ☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺

Maľujem tvoj obraz☺☺

Od ceruzky mám☺☺

Na dlaniach krvavé pľuzgiere☺☺

Pretože maľujem pár dní☺☺

A čiary po každom črte sami miznú☺☺☺






© Michaela Žatková, 2021