Ako zmáčať ženu

 © Jakub Pekar, 2021

Veľkonočné mňam u Zoe

 

© Zoe Šterdasová, 2021

Veľkonočné spiknutie

Myslíte si, že písať príbehy zo života je nuda? Väčšina z vás si to zrejme myslí. Ja si to veru nemyslím ale vás ktorí si to myslíte skúsim presvedčiť o opaku. Tak sa skúste započúvať a posúdiť či je váš úsudok o príbehoch z praxe pravdivý. Práve prebiehalo obdobie Veľkej noci. Viete si asi predstaviť ako vyzerá Veľká Noc s troma babami? U nás to prebieha tak, že mamina celú Veľkú noc prehnane upratuje. Otec, ten sa furt vyhráža, že na nás nezostane ani vlas suchý a že si celý týždeň na zadok všetky nesadneme, ale skutočnosť je iná. Sestra, tá sa rozreve a ubehne celá Veľká Noc. No a ja, ja som ako počasie, raz som ako zamračené mraky, potom som ako slnečné lúče slnka a celú Veľkú noc zakončím polooblačnosťou. Všetko to tak rýchlo ubehlo, že prišiel do hry Veľkonočný pondelok. Veľmi som sa tešila, lebo bol zákaz vychádzania, takže nikto neprišiel a konečne nebudem túto Veľkú noc mokrá. A môj otec, dopadne to ako každý rok, obliate sme polo napusteným štamprlíkom a vyšibané miernou silou. Ráno som vstala o pol deviatej a tešila som sa na pekný deň. Len čo som otvorila dvere, mala som na sebe plné vedro studenej vody, pozor dve. Toto bolo doslova spiknutie. Moja štvorročná sestra stála predomnou s plným vedrom vody. ,,Stela! Tati!“ kričala som. Neviem čo to mal za korbáč, ale potom som si necítila zadok. No a ešte k tomu ma čakalo dobrodružstvo s nádchou. Toto im nezabudnem, nech počkajú do zajtra. Dúfam, že dievčatá nezabúdajú, že v utorok majú nárok preberať poslanie chlapcov. Utorok nastal tak rýchlo a ja som plánovala urobiť presne to, čo tatino mne. Ráno som vstala a schovala sa s vedrom vody pred spálňovými dverami a obliala ho, nezabudla som ani na sestru, ktorá ma zradila. Aj to vyšlo, boli mokrí ako myši, ale nepociťovali zlosť, práveže bolo vidno, že si z toho nič nerobili. Spolu sme sa nasmiali a užili si deň všetci s nádchou, okrem našej maminy. Tak čo? Zmenili ste názor na skutočné príbehy? Dúfam, že áno.



©Soňa Bútorová, 2021

Našťastie to dobre dopadlo

Čo sa stalo na môj veľkonočný pondelok? Poviem vám. Nebola tu šibačka, ani oblievačka, ale môj tato a mama zavelili, že sa pôjde na výlet. A to práve na Ďumbier. Samozrejme, že moja mladšia sestra súhlasila s rodičmi, ale nevedela, čo sa stane. O siedmej sme vstali. Viete aké je to hrozné? Ráno vstať, obliecť sa a cestou sa najesť, no a z cesty je mi strašne zle. Ale mala som perfektný donut. Vo vnútri bol vanilkovo-čokoládový krém a na vrchu čokoláda, sušené maliny a vanilkové srdiečka. No neskôr sme tam už prišli. Boli sme na parkovisku. Naša hodinová cesta skončila, no a bohužiaľ začala nová 4 hodinová na Ďumbier. Mala som pocit, že mi odumrú nohy. Celý čas idete, ani sa nezastavíte a váš tep vystúpi na 1000! Nevedela som, čo ma bolí viac. Noha, bok alebo brucho? Ale stále som sa hrala, že si to užívam. V mysli som si opakovala- to dáš, dáš, dáš- , až ma z toho rozbolela hlava. No našťastie sme už prišli ku lavičke, ktorá bola neďaleko tabuľky o tomto kopci. Úf, konečne som si sadla. Dala som si vodu, vypila som jej asi ako jeden veľký pohár, dala som si čokoládovú tyčinku a išla som Ďalej. Ale potom prišlo na rad niečo ďalšie. Zima. Veľká zima, ktorú môžem opísať jedine ako na severnom póle. Dobre, nebudem preháňať, ale stupne pod 0 nie sú veľmi príjemné. Tak som si dala aj mikinu a išla ďalej a to presne v protismere prúdenia vetra, takže moje vlasy mi urobili imidž na rockerov roku 80. Príšerné! No to nebolo aj tak príšernejšie, než čo sa mi stalo cestou dolu. K tomu sa dostaneme neskôr, pretože už sme boli skoro na vrchu. Každý sa tam fotil, natáčal. Aj my sme sa odfotili a išli domov a vtedy sa to stalo. Idem si, idem, polovične sa teším z toho, že ideme dolu a že som to zdolala, ale zároveň viem, že ma ešte niekoľko hodín chodenia bude čakať. Tak som išla a vtedy sa mi vyzula topánka a potkla som sa. Spadla som na zem a zľakla som sa. Chýbalo mi len trošku, aby som spadla pod Ďumbier. Rodičia a sestra mi pomohli vsať, no a potom.... Zobudila som sa. Áno, bol to iba sen. Našťastie to dobre dopadlo. Ráno som sa zobudila spotená, boleli ma nohy a ešte k tomu za mnou prišiel tato. Čo asi urobil? Je to jasné. Je predsa veľkonočný pondelok, takže ma hodil do vane a vyšibal. Dúfam, že sa mi už tieto sny snívať nebudú, pretože som mala naozaj veľký strach. Do budúcnosti privítam radšej sny o donutoch.

© Lucia Faciníková, 2021

Ako na veľkonočné vajíčka

 © Simona Hajdíková

Moja Veľká noc

 

© Simona Hajdíková

Richardova veľká noc

 © Richard Reksa

Veľká noc u Peťka a Martinky

 © Matušíkovci

Poklad nad všetky poklady

Je jar, všetko okolo je zrazu krajšie a živšie, až sa máte chuť ponoriť do tej nádhery. Môžete počúvať vtáčikov, pozorovať, ako po oblohe kráča a usmieva sa na nás slniečko. Netreba ani nezabúdať na sviatky Veľkej noci. Tieto sviatky by mali byť plné lásky, dobroty, pokoja a radostných chvíľ. Ale nie u všetkých sa nesie takáto nálada, mnohí sú zo všetkého znechutení, nemajú z ničoho radosť a nevyžarujú tou správnou energiou. A o takomto niečom bude náš príbeh, ale nakoniec sa naladí na tú správnu nôtu. V malom mestečku Irnou žije chlapec s menom Tomáš. Tomáš je jedináčik a má všetko, na čo si len ukáže, ale nemá jednu dôležitú vec a to je láska svojich blížnych. Rodičia sú stále iba preč a on dúfa, že to bude cez Veľkú noc inak. Raz, keď išiel Tomáš posledný deň do školy, stretol jedno dievčatko. Toto dievčatko bolo veľmi milé a zhovorčivé, Tomáša hneď pozdravilo. Tomáš ju ledva ozdravil, odpudzovali ho jej potrhané šaty, deravé ponožky v roztrhaných šľapkách. Ale keď si všimol, akí sú k nej rodičia milí a pýtajú sa jej, či sa teší do školy, akú učiteľku má najradšej a po ceste hrali „meno, mesto, zviera, vec“. Chlapec bol z toho doslova uchvátený. Taký záujem od rodičov on nikdy nezažil, pomyslel si. A celý deň mu dievčatko vŕtalo v hlave. Toto náhodné stretnutie v ňom niečo zlomilo. Prestal byť znechutený a šíril radosť, smiech, a lásku. Pomyslel si na dievčatko, ktoré nemalo nič, ale mala poklad nad všetky poklady. Bola obklopená láskou a ešte ju aj rozdávala. Cez Veľkú Noc si rodičia v práci vybavili voľno, lebo mali prečo. Tomáš sa úplne zmenil a bolo radosť s ním byť. A tak sa Tomáš zmenil a pochopil, že môžeš byť oblečený aj vo vreci, keď vieš, že láska je dar, ktorý si musíš vážiť a obklopovať ňou ľudí.

© Soňa Bútorová, 2021

Markétka a jej veľkonočný deň

© Markéta Meleková

Veľkonočná zábava a ani nie

 

© Nina Šimíková

Nočná šibačka

V jednej dedinke neďaleko Bratislavy žila jedna rodinka. V rodinke žili tato, mama a tri sestry. Všetky tri sa tešili na Veľkú noc. Nemali na tom rady to, že ich pôjde niekto vyšibať a poriadne obliať studenou vodou. Páčilo sa im ale, že na nich niekto myslí a že sa môžu opäť stretnúť s niekým, koho dávno nevideli. Tešili sa najmä na bratrancov, ktorí bývali ďaleko a veľmi zriedkavo sa stretávali.

Lenže túto Veľkú noc to bolo celkom inak. Nikto ku nim neprišiel. Síce čakali, ale nikto a nikto nechodil. Ani len tato ich nemohol vyšibať, lebo bol v práci. A tak stále iba čakali a čakali.

Ubehol deň, prišiel večer, a ku nim nikto neprišiel. Aj tato bol stále v práci. Keď prišla noc, išli sestry aj s mamou spať. Sestry boli veľmi smutné, že nikto neprišiel. Ľahli si do postelí, ale nedokázali zaspať. Prečo ku nim nikto neprišiel? To na ne všetci zabudli? Aj tí bratranci?

Tato sa vrátil z práce, až keď jeho dcéry konečne po dlhom čase zaspali. Priviedol si so sebou aj vzácnu návštevu.

Ako tak sestry spali, prebudilo ich niečo mokré a studené. Bolo to vedro so studenou vodou. Sestry sa zobudili, lenže bola tam veľká tma, tak nič nevideli. Najmladšia sestra Zuzana zasvietila a uprostred ich izby stáli dvaja bratranci a tato.

,,Adam, Matej, čo tu robíte takto neskoro večer? A prečo ste neprišli skôr? ´´ spýtala sa prekvapene najstaršia sestra Lucia.

,,Nemohli sme skôr prísť, lebo sme boli na dovolenke a lietadlo meškalo. Našej mame volala vaša mama a povedala jej, že ste veľmi smutné, že sme tento rok neprišli na šibačku. A tak sme sa s rodičmi dohodli, že vás takto prekvapíme,“ povedal Adam.

A tak dievčatá vstali z mokrých postelí a chlapci ich poriadne vyšibali. Stredná sestra Jana porozdávala šibačom maľované vajíčka a iné výslužky. Chvíľu sa spolu pobavili a porozprávali, ale nemohli byť dlho. Predsa len, bola už noc. Tešili sa však na ráno, pretože bratranci u nich ostali spať.

© Richard Reksa

Riasoguľa

© Nela Šarlajová

Veľkonočné sviatky na slovensku

 

© Aneta Nemčíková

Veľkonočné sviatky vo svete

 

© Alexandra Politzerová