Reklama Kostihoj

 

© Soňa Bútorová

Reklama Hašlerky

 © Lucia Faciníková

Reklama Tradičná mamičkina polievočka

 

© Simona Hajdíková, 2021

Reklama Hra Rozprávkári

 

© Markéta Meleková, 2021

Reklama Jednoducho skvelá

  Simona Hajdíková, 2021

©

Reklama Apka pre jazykových analfabetov

 © Soňa Bútorová, 2021

Zverománia

 

Zverománia 

© Martina Matušíková, 2021

Rozhovor na farme

(Krátky scenár)

Osoby:

Ž: Kobyla Žuva

B: žriebätko Bela

F: kobyla Flika

Na farme.

Ž: Ahoj Flika, tak dávno sme sa nevideli.

F: Áno, máš pravdu. Spomínaš si ako nás rozdelili ako žriebätká?

Ž: Áno, už si spomínam. Flika, také sme boli kamarátky a rozdelili nás.

F: Máš pravdu Žuva, ale ako dobre, že sme sa stretli zasa spolu. A na tej istej farme.

Ž: Áno, je to super a hádam nás už nerozdelia.

F: Ja by som ti chcela predstaviť moje žriebätko Bela.

B: Dobrý deň teta.

Ž: Ahoj Bela. (k Žuve):Máš šťastie, že máš také krásne žriebätko. Aj ja by som chcela.

F: Neboj sa, dočkáš sa aj ty.

 

© Zoe Šterdasová

O hladnom vlkovi a srnke

V hlbokom lese niekde na Slovensku chodil po lese hladný vlk. Vlk je mäsožravec  a žije vo svorke. Tento však bol sám. Všade rástli smreky a buky. Hladný vlk mal huňatú hnedosivú srsť. Vrčal a ukazoval ostré zuby. Zrazu zacíti vo vzduchu srnku. Konečne nejaká potrava. Vlčisko začne po pachu stopovať srnku. Vystopuje ju ako pije vodu z lesnej studničky, musela byť veľmi smädná. Srnka bola hnedá ako každá srnka a mala štíhle nohy. Hladný vlk najskôr srnku pri studničke pozoroval. Srnka sa do sýta napila a vybrala sa preč od studničky, vlk vtedy zrazu vyskočil a zaútočil. Srnka na svojich rýchlych nohách rýchlo uskočila a začala pred hnedosivým vlkom utekať. Naháňali sa po celom lese. Srnka uskakovala a preskakovala aby sa nestala potravou pre vlka. Vlk sa však nechcel vzdať svojej koristi. Srnka zbadala husté tŕnie, skočila tam a ukryla sa a vlk si na tŕňoch popichal papuľu i ňufák. Vlk ešte hladnejší ako bol odišiel hľadať si ľahšiu korisť ako bola rýchla srnka. Srnka zostala v hustom tŕní tíško ležať a počkala kým po vlkovi nezostane ani jeho pach. Keď necítila vlčí pach, vyliezla z úkrytu a ponáhľala sa na blízku lúku. Na lúke ju čakalo jej malé sŕňatko. Sŕňatko bolo ukryté vo vysokej tráve. Keď počulo prichádzať svoju mamu srnu, vyskočilo z trávy. Mláďa srnky bolo ako každé malé sŕňatko bodkované aby sa maskovalo pred vlkom a inými predátormi. Mama srna sa zvítala so svojim mláďatkom a to začalo hltavo piť materinské mlieko.  Bolo už veľmi hladné, lebo mama srna sa oneskorila kvôli naháňačke s vlkom.  Srnka sa spokojne pásla na šťavnatej tráve a sýte sŕňa behalo okolo nej.  Dnešný deň sa im podarilo prežiť v lese plnom hladných vlkov.

© Peter Matušík, 2021

reklama na vankúš

 

autor videa na reklamu: Richard Reksa

Záhada Marilyn Monroe

Marilyn Monroe, vlastným menom Norma Jeane Baker narodená 1. júna 1926 v známom americkom štáte Kalifornia v meste Los Angeles, je stále populárna ako jedna z najatraktívnejších a najuznávanejších žien sveta a to práve vďaka jej umeleckému prejavu a neobvyklému spôsobu života.

Videonahrávka 29.3. 1939 - výpoveď Normy Jeane Baker

Ako malé dievča, vtedy keď ma sem mama zaviedla, plakala a opakovala, že ma miluje. So slovami prepáč mi to dievčatko, ma odovzdala pestúnke. Asi pred rokom, pri večeri mi jedna z pestúniek povedala, že mama bola chorá, ale nie tak obyčajne, bola chorá vo vnútri, ak ma chápete, vraj to má po babičke. Otca som nepoznala. Vraj odišiel keď som sa narodila, myslím, že ma nechcel. Od tej doby som vyrastala v pestúnskych rodinách. Do jedenástich rokov som žila v desiatich rodinách, no ani v jednej som neostala dlhšie ako rok. Predtým, ako som sa vôbec stihla uhniezdiť, zobrali si ma noví ľudia. Vedela som, že mám len samú seba. Neskôr ma dali do sirotinca, kde som si konečne našla novú priateľku. Volala sa Lisa. Lisa Jonesová. Všetkým by som priala mať priateľku akou mi je ona.

Videonahrávka 11.10. 1958 - výpoveď Lisy Jones

Norma bola moja najlepšia priateľka. Nevidela som ju odvtedy, čo si ma zobrali noví rodičia. Bolo to najlepšie dievča, aké som kedy stretla. Aj keď mávala veľa slabých chvíľ. Často bývala tichá a utiahnutá, dokonca mávala dni, kedy vôbec nevychádzala z izby. Chcela som jej pomôcť, no nevedela som ako. Povedala mi aj to, čo sa stalo s jej rodičmi. Tušila som, že to môže byť preto, no vždy keď som sa jej na to opýtala, nechcela o tom veľmi rozprávať. Pamätám si aj, že si všetko dávala za chybu. Samozrejme mala aj svetlé dni. Vždy pred spaním sme spolu chodili kradnúť do kuchyne koláčiky. Po obede sme skákali na švihadlách a hrali sa na morské panny. Raz keď pršalo, vykradli sme sa z izieb a do plastových kelímkov zbierali dážďovky.

Videonahrávka 11.10. 1958 - výpoveď pestúnky

Už od začiatku bola nejakým spôsobom popredu. Bola veľmi bystrá. Zatiaľčo sa ostatné deti deti učili maľovať, ona si už vedela zaviazať šnúrky. Všetko jej išlo tak nejak rýchlejšie. Taktiež bývala veľmi tvrdohlavá a občas bolo umenie skrotiť ju.

Videonahrávka 6.9. 1962. USA Kalifornia - výpoveď pestúnky 2

Rodičia ju opustili keď ich najviac potrebovala. Bože neviem si ani predstaviť čo by som robila na jej mieste, úbohé dieťa.

Videonahrávka 16. 12. 1941 USA Kalifornia - výpoveď pestúnky 3

Bola drzá. Odvrávala. (Smiech) Aj napriek tomu všetkému mala zlaté srdce. Pomáhala ako vedela. Mladučká si hľadala brigády len aby nám tu pomohla.

Videonahrávka 1. 6. 1950

Venoval som sa aj fotografovaniu pre rôzne časopisy či zákazky. Privyrábal som si aj vďaka práci vo vojenskej továrni.To bola robota. Nadrel som sa ako kôň a ten plat.. škoda reči ledva som z tej výplaty naškrábal na chleba. Ale viete, vtedy sa počítala každá minca. Cez leto.. bol to krásny deň. Znova v továrni. Tiež tam pracovala.Zbadal som ju .Jej prekrásnu mladú tvár.Norma. Bola ako anjel. Dohodli sme sa, že ju vyfotografujem na titulnú stranu časopisu pre ktorý som pracoval. Sľúbil som jej odmenu. No a keď to vypuklo, zákazky sa jej sypali zo všetkých strán. Niet divu. Pozrite sa ňu .Bolo to ako v rozprávke.

Začala sa Normina hviezdna kariéra.

V priebehu dvoch rokov si prefarbila vlasy na platinovú blond a zmenila si meno na Marilyn Monroe. Ako osemnásťročná sa nechala prehovoriť na sériu aktov, čo spôsobilo škandál najmä v jej neusilovnom študentskom živote. No vďaka začínajúcej sláve, modelingu a rozbiehajúcej sa hereckej kariére získavala mnoho výhod.

Videonahrávka 3.4. 1963 USA Kalifornia - výpoveď Marilyninho psychiatra

Nikto z ľudí s ktorými spolupracovala netušil čím si prechádza. Nikto. Trpela depresiou.

Z jej údajne rozprávkovým životom prichádzalo čo raz viac úzkostí. Žila so strachom z odmietnutia. Desila ju predstava, že sa nájde niekto kto sa natrvalo bude chcieť stať súčasťou jej života. Niekto kto sa bude snažiť ju spoznať.

Videonahrávka 5.2. 1949 - kolega, Bob Linan

Všade sa šepká, že sa sem dostala cez posteľ. Pozrite sa ňu. Čo by ste si mysleli vy? Veď ten jej muž.. jasné že tu má známosti...a že agent.

Videonahrávka 5.6. 1961 - psychiater

Nebola si istá, ničím čo robila. Nemyslela si, že má dostatočný talent, nadanie a krásu na to aby žila v takom svete. Strávila hodiny líčením. Niekedy žiadala aby sa scéna pretáčala viac než 30- krát.

Videonahrávka 9.11. 1950 - učiteľ herectva

Našiel som ju tam. Mala ústa plné práškov na spanie.

V tej dobe jej manžel podľahol infarktu. Bolo to strašné. Stále si prehrávam ten moment.

Videonahrávka 12.12 1950 - režisér

Vraj to bolo tretíkrát čo sa pokúšala vziať si život. Nechápem to. Prečo by sa zabíjala? Nedáva to zmysel.

Po smrti bývalého manžela si Marilyn vzala vplyvného muža Joa Harrysona

Videonahrávka 5.4. 1954 Marilyn tretí manžel Joe Harryson - mali sme dosť peňazí. Nechcel som aby si zbytočne robila hanbu. Sama si vybrala.

Videonahrávka 5.6. 1954 Marilyn- herectvo je moja vášeň, viete.. ani v sne by ma to nenapadlo. Občas mi síce trochu chýba voľnosť ale javisko je mojou múzou.

Videonahrávka 7.8.1963 kolegyňa- Niet pochýb, o tom že Marilyn bola úžasná herečka. Priam žiarila.No.. na javisku žiarila. Bola iná. No..myslím to tak, že ani jediná jedna z jej rolí ju nevystihovala. Často o samej sebe hovorila akoby nič z tých úspechov nebola jej zásluha, akoby vôbec nechcela prijať odmenu.

Videonahrávka 9.9.1954 psychiater -

Berie veľké množstvo liekov. Nevie bez nich fungovať. Je vyslovene závislá. Sama to odmieta pripustiť. Na nohách je len vďaka nim.

Videonahrávka 4.5.1965 nový učiteľ herectva - bol som rád, že sa ku mne prihlásil aj niekto kto mal skúsenosti. Pre ostatných to bol škandál. Bolo to úžasné. Učil som ich všetko. Po čase sme došli k ťažším cvičeniam. Učil som ich, že role nestačí len hrať, ale aj cítiť.

Bola to skúška pre nich všetkých.

Požiadal som ich, aby si vybavili najbolestivejšiu spomienku. Vtedy Marilyn bez slov utiekla. Všetci sa ju nechápavo snažili zastaviť. To bolo poslednýkrát, čo sa ukázala na mojich hodinách.

Videonahrávka 7.3.1967 psychiater - navštevovala hodiny herectva. Povedala mi to až o dva roky. Spomínala, že to bolo druhým začiatkom. Nechápal som to. Keď sa vrátila, množstvo liekov ktoré brala sa zvyšovalo. Neskôr som zašiel za jej bývalým učiteľom a sám mi povedal o tom incidente pri skúške. Vrátila sa do minulosti. Kým som si to uvedomil, bolo neskoro. Dlhé roky som si to dával za vinu. Bola to silná káva aj na mňa.

Videonahrávka 4.7.1960 Robert Kennedy- bratovi tak trochu stúpla sláva do hlavy. Myslí si, že sa takto môže správať k ženám. Ľúbim ju, zniesol by som jej aj modré z neba zatiaľ čo vážení pán prezident nevidí nikoho iného než seba.

Videonahrávka 4.9.1960 Morgan Hyley-
Viem, že sa zaplietla s prezidentom. Nechápal som prečo práve on. Predsa vedela, že ich románik nemá budúcnosť. John si nikdy nepúšťal nikoho príliš k telu. Bol tak zvláštne tajomný.

Videonahrávka 6.1.1961 Marilynin rozhovor s psychiatrom- videla som to. Hneď potom ma vyhodil z jeho domu. Povedal, že ak niečo poviem, zabije ma.

Videonahrávka 16.2.1964 Patrick Loyn- zničilo ma to. Odvtedy čo Johna zavraždili nemôžem pokojne spávať. Veľa sme spolu zažili.

Marilyn Monroe zomiera 4. Augusta 1962. Príčinou smrti bola "pravdepodobná samovražda."

5. Augusta 1962 Marilynina upratovačka- je to moja chyba. Mala som prísť skôr. Nič z toho by sa nestalo. Keď som ju tam našla, nevedela som čo robiť. Bola som zúfalá.

Videonahrávka 16.7. 1963 - bývalý kolega Bob Linan
Od začiatku som vedel, že zapadne do šoubiznisu. Bola ikonou. Prenadherná a nadaná žena. Mrzí ma čo sa jej stalo. Nezaslúžila si to.

Videonahrávka 7.12.1963 Josh Joy - hovorím vám, tá ženská niečo vedela. Viem to. Nie je vám všetkým podozrivé, že keď zomrela ostatní menili výpovede a žiadne stopy po samovražde sa nikdy nenašli? A o rok neskôr zomrie prezident. Nepríde mi to ako náhoda.


© Michaela Žatková, 2021

Ako mi zmenila život

Raz na okraji mesta Považská Bystrica bol malý byt v ktorom žila rodina Králikovcov. Mama Beáta, otec Richard a deti Saška a Miško. Saška mala 6 rokov a bola prváčka a Miško bol piatak, ale vyzeral oveľa starší. V škole bol vynikajúci žiak, mal dobré známky a aj hlavu plnú informácií, ale mal jeden problém. Bol veľmi zlý a šikanoval mladšie deti a keďže vyzeral oveľa vyspelejšie, nemal problém si začínať aj do starších. Toto správanie si opakoval aj doma na sestre, ale keďže jeho rodičia mali vlastnú firmu, boli veľmi zaneprázdnený, tak nemali čas toto Miškovo správanie riešiť. Začal deťom brať veci, vydierať ich, ničil školský majetok a v konečnom dôsledku začal fajčiť a zaplietol sa do obchodov s látkami, ktoré nepatrili do rúk takého malého chlapca ako bol Miško. Jeho rodičia už neraz navštívili riaditeľňu. Dokonca tiež už dva krát skončil aj na polícii, ale jeho správanie sa nijako nezmenilo. Z, ich syna sa stal vagabund, výtržník a do spoločnosti nevhodný človek. Raz keď vytopil polovicu školy, to už riaditeľku prestalo baviť a oznámila jeho rodičom, že Michal Králik je s okamžitou platnosťou preložený do ústavu pre nenapraviteľné deti slečny Mľaskotovej. Rodičia z toho boli prekvapený, keďže sa o syna veľmi nezaujímali, nechápali prečo zrovna takáto vážna zmena, no prijali ju v poriadku a s tým, že o ich syna bude dobre postarané a tak hneď na druhy týždeň sa ich syn pobral do novej školy slečny Mľaskotovej. Slečna Mlaskotová bola veľmi svojrázna a prísna žena. Nemala veľmi rada deti a každý ich priestupok proti pravidlám prísne trestala. Keď Miško dorazil do ústavu pre nenapraviteľných, bol zhrozený, radšej by bol na hoc jakom inom mieste len nie tu. Vyzeralo to tu ako väzenie pre maloletých. Obrovské chladné múry obklopovali celý ústav a na jeho vrchu bol zabudovaný ostnatý drôt. Okná tu boli zamrežované, deti mrzuté a ani vychovávajúci neboli o nič lepší. Býval na izbe s Martinom. Bol to celkom milý chlapec, len sa zaplietol so zlými ľuďmi a tak ho hneď preložili sem. Strava tu nebola bohvie aká, no dalo sa to vydržať. Aspoň zo začiatku to tak vyzeralo, ale po čase to tu bolo na nevydržanie. Miško bol stále trestaný. Skrátka nevydržal dlho žiť bez porušenia poriadku, no ale po asi šiestom treste sa rozhodol, že už radšej pravidlá porušovať nebude. Bolo zakázané fajčiť a tak ďalej. Človek by to nikdy nepovedal, že chlapec ako Miško sa môže zmeniť. Po roku sa Miško mohol vrátiť domov a do jeho normálnej školy. Spolužiaci ani jeho rodina ho skoro vôbec nespoznali. Stal sa z neho dobrý a poslušný chlapec. Ja osobne si neviem predstaviť, čo by sa z Miška stalo, keby nebol navštívil ústav pre nenapraviteľných slečny Mľaskotovej. Podľa mňa by sa z neho stal kriminálnik a skončil by v skutočnom väzení. A čo myslíte vy?

© Simona Hajdíková, 2021

Ako mi pes Megi zmenila život

na tému: Môj život sa zmenil, keď som stretla...

Ahoj, som Mia. Mám 10 rokov a mám veľmi, veľmi rada zvieratká. Dnes vám porozprávam môj príbeh.

Stalo sa to v jeden slnečný deň. Raz, keď si mama prezerala severské psy... "Deti poďte sa pozrieť, čo som našla!" "Áno už idemééé. Poď sestra" vykríkli sme a utekali k nej.. "Pozrite sa, čo som našla : 7 typov severských psov" a ukazovala nám ich obrázky.

"Mne sa z nich najviac páči tento – Nórsky losí pes" povedala som. Toto plemeno sa páčilo aj mame a sestre.

Mama sa pozrela na inzeráty a na jeden zavolala. Z telefonátu sme sa dozvedeli: Nórsky losí pes je pre nás veľmi drahý. Tak sme začali hľadať iné plemeno severského psa. Až na druhý deň sme našli ďalšie severské psy. Mama klikla na políčko Karelský Medvedí Pes. Tak sa nám zapáčil, že sme začali hľadať inzeráty na Karelského Medvedieho Psa. A rovno sme aj jeden inzerát našli. Naťukali sme uvedené telefonné číslo a pani nám povedala, že……”áno ešte máme dve fenky”. Keď som to počula, rozplakala som sa od šťastia. O takom psíkovi som už dávno snívala. Keď som sa pozrela na mamu, vedela som, že mi ho chce dopriať.

Nevedela som však, čo na to povie ocko. Bol akurát preč a on na zvieratá občas frfle. Tak som sa bála, čo na to povie. Ešte pred spaním som si hovorila, čo ak mi ocko toho psíka nedovolí. Mala som strach.

Na druhý deň to bolo veľké prekvapenie, keď ocko hneď súhlasil. Dlho som mu ďakovala a veľmi som sa tešila. Ale bol v tom háčik. Druhý deň sme mali ísť zbierať zemiaky. Našťastie to dedko zrušil a my sme mohli ísť pre môjho nového psíka.

Cesta nám ubehla rýchlo a celý čas som si predstavovala, ako bude môj psík naozaj vyzerať. Keď sme tam prišli, vybehli na mňa dva malé a dva veľké kamarátske psy. Jedno malé psíčatko sa okolo mňa motalo viac ako ostatné psy. Už som vedela, že toto šteniatko bude moje. Dala som mu meno Megi. Od tejto chvíle je zo mňa športovkyňa, ako moji rodičia.

Cesta domov bola so šteniatkom veselá. Trochu aj kňučalo, trochu aj spinkalo a bolo nám hlavne veselo.

Doma som si ju dala do mojej izbičky. Večer keď som zaspávala so šteniatkom pri nohách,  rozmýšľala som, aké by to bolo bez Megi. Určite by som toľko nebehala a nechodila von. Bolo by to bez nej nudné.

Toto bol začiatok môjho príbehu s Megi.


©Markéta Meleková, 2021

Papagáj Žeravica

Kedysi dávno pradávno, ked´ sa piesok lial a voda sypala, žil jeden kráľ, a mal dcéru Jasmínu. Jasmína o deň mala mať18 rokov a kráľ jej nemohol nájsť dar. Raz ked´ sa prechádzal po dedine, našiel obchodníka z papagájmi, išiel ku nemu a spýtal sa ho či si môže kúpiť papagája pre dcéru. Obchodník privolil a predal mu papagája. Keď išiel do hradu, len pri bráne ho zastavil rytier, ktorý došiel z vojny zo susedného kráľovstva a povedal, že on na nás útočil len preto, lebo chcel naspäť svoje papagáje. Ale kráľ odvetil, že on mu papagáje neukradol, tak povedal rytierovi nech papagája zanese princeznej Jasmíne. Rytier sa ho spýtal, že kde ho kúpil a tak mu kráľ odpovedal, že ho kúpil od obchodníka z dediny. Tak rytier zaniesol papagája Jasmíne a išiel hľadať obchodníka s papagájmi, no nenašiel ho, až napokon ked´ sa  vracal do hradu, uvidel zahaleného muža z vrecom, ktorý mieril do susedného kráľovstva. Tak neváhal a sledoval ho. Naozaj išiel do susedného kráľovstva. Ked´ vošiel do hradu, rytier naňho čakal. Ćakal asi hodinu až ten muž vyšiel z hradu s plným vrecom. To vreco sa mykalo a škriekalo, tak rytier neváhal a zastavil ho. Spýtal sa čo v tom vreci nesie, lenže muž neodpovedal. Rytier mu vrece zobral a pozrel sa. Bolo v ňom veľa papagájov, tak  zistil, že to on kradne tie papagáje. Zatvoril ho do žalára a čakal, kým sa vráti kráľ. Napokon sa kráľ vrátil, tak ho rytier zastavil a povedal, že chytil toho, kto kradne papagájov a zaviedol ho do žalára k tomu mužovi. Potom sa zistilo, že je to ten obchodník, od ktorého kúpil papagája. Tak nachystal koč, naložili papagájov a išli do susedného kráľovstva. Napokon sa dohodli zo susedným kráľom, že si jedného papagája môžu nechať a tak si kráľ vybral papagája s červeno oranžovo žltým perím a pomenovali ho Źeravica a neskôr po ňom pomenovali aj kráľovstvo.

© Martina Matušíková,2021

Zmenil mi život

Volám sa Richard a mám dvoch bratov. Starší Viliam má 12 rokov a menší Jurko má jeden rok. Kým sa narodil Jurko, s Vilkom som to mával celkom ťažké. Odkedy si pamätám, robil mi zle. Videli sme sa a často to končilo hádkou alebo bitkou. Ja som bol slabší, tak som skoro vždy prehral. Už som bol z toho taký háklivý, že som často zúril aj pre drobnosti. Aj rodičia boli z našich častých hádok nahnevaní. Keď som sa dozvedel, že budem mať ďalšieho súrodenca, potešil som sa. Konečne nebudem najmladší z rodiny. A nový súrodenec ma určite nebude biť. Všetko bude lepšie. A naozaj. Keď sa Jurko narodil, nesmeli sme sa tak často hádať, aby sme ho nezobudili alebo nevystrašili. Teraz je Jurko už trochu väčší a je s ním sranda. Mňa aj Viliama zabáva, staráme sa o neho. Jasné, že mi Viliam stále občas robí zle, ale už je to oveľa lepšie. A keď ma nahnevá, hrám sa s Jurkom, ktorý ma hneď rozveselí. Dúfam, že Jurko bude stále na mňa dobrý a budeme kamaráti. Ja mu určite nebudem ubližovať. Ani Viliam na neho nie je zlý.
(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretol...)
©Richard Reksa                                                                                

Mať kamaráta sa hodí

Jedno dievča ktoré sa volalo Mia  žije na Slovensku. Má 8 rokov a chodí do 2A. Rada sa rozpráva a hráva so spolužiakmi cez prestávky. V jeden úplne normálny deň prišla ich triedna pani učiteľka do triedy a vedľa nej stála žiačka z 2A menom Ema. ,, Toto je vaša nová spolužiačka.  Volá sa Ema, má 7 rokov a prišla z ďalekého mesta. Mia, máš voľné miesto. Nechaj Emu, aby si ku tebe sadla. Ďakujem.“ dopovedala pani učiteľka a Ema si sadla ku Mii. Ema sa hanbila a s Miou sa celkom nerozprávala. No o pár dní, si Ema všimla, že Mia spadla na zem. Ema išla za ňou, a opýtala sa jej: ,, Si v poriadku? Nebolí ťa niečo?“ ,, Nie, som v poriadku.“ ,, Tak pomôžem ti  Mia.“ Povedala celkom so zaváhaním Ema ,, Ďakujem. Si jediná, ktorá si ma všimla.“ Mia a Ema sa od vtedy spolu rozprávajú  pomáhajú si a chránia sa pri zlých situáciách.  Stali sa z nich veľmi dobré, no ja by som povedala, že najlepšie kamarátky. Nebyť tohto pádu, asi by sa Ema ešte doteraz hanbila. Mať kamaráta sa hodí. Pomáha vám, rozpráva sa s vami a chráni vás pri zlých situáciách. Správa sa jednoducho tak, ako Ema a Mia medzi sebou.

 

(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)

©Lucia Faciníková, 2021

...Start living not surviving...

 V jedno slnečné júlové popoludnie sa mi zmenil život.. Úplnou náhodou mi do života prišlo šťastie. Tým šťastím sa stala moja najlepšia kamarátka-Kate, ktorá otočila stránkou v knihe a otvorila v nej novú kapitolu. V predchádzajúcej etape môjho života som sa na svet pozerala úplne inak. Vôbec som sa nezamýšľala nad určitými vecami, ktoré som doposiaľ brala ako samozrejmosť. Avšak opak je pravdou, teraz si každú vec vážim a som vďačná za všetko čo sa v mojom živote stalo. Dnes som presvedčená, že sa všetko v živote deje z nejakého dôvodu.. Razom sa zmenil môj pohľad na svet, razom sa zo mňa stal niekto lepší, niekto statočnejší, jednoducho niekto iný. Možno vo mne prebudila moje skutočné ja a možno ma len zmenilo to, že som videla, ako sa k životu stavia ona. Prebudila ma z rozprávky, zložila mi ružové okuliare a otvorila mi oči.

Vždy som mala za potrebu mať okolo seba množstvo ľudí. Nevnímala som, kto je alebo nie je ten pravý, kto ma klame, podráža mi kolená... Záležalo mi len na počte osôb, nie na charakteri ani nič podobné, len aby ich bolo čo najviac. Našťastie sa to zmenilo a zmúdrela som, kým mi to úplne neprerástlo cez hlavu.

Uvedomila som si, že k šťastiu nepotrebujete byť obklopený desiatkami ľudí, vlastne vám k tomu stačí len rodina a blízky priatelia. Taktiež som si uvedomila, že život je vlastne úplne úžasný, keď máte po boku tie správne osoby, ktoré vás dokážu rozosmiať a spraviť vás šťastnými už len tým, že existujú.

Kate mi dala do života to najdôležitejšie vďaka čomu som sa dopracovala tam kde som dnes - motiváciu, energiu, nádej, silu...jednoducho povedané, ukázala mi, že mám v nej oporu a podporila ma.

Väčšinu času života som brala ako samozrejmosť, no dnes si stojím za tým, že čas je naozaj vzácny a život až príliš krátky na to, aby sme ho venovali niekomu, kto nám za to nestojí a nezaslúži si ho. Je to vzácnosť a my s ním nemôžme mrhať! Naše sny však čas potrebujú, keď veríme, nestrácame nádej, bojujeme a nevzdávame sa ich, tak ono to časom príde. Nikto ani nič vám nemôže brániť vo vašich snoch! Vždy tu bude niekto, kto vo vás bude veriť a podporovať vás na vašej ceste. Vy v seba musíte veriť, bojovať za seba a zvládnete to. Zvládla som to ja, zvládnete to aj vy.

Som nesmierne vďačná, že mi prišla do života a môj život bez nej si už viac nedokážem predstaviť. Keby som Kate nestretla, tak by bol život oveľa náročnejší a bol by len čiernobiely, pretože práve ona doňho priniesla dúhu a môj život sa konečne stal životom. Prestala som prežívať a začala som skutočne žiť! Som si istá, že práve ona zachránila môj život.. Ďakujem za ňu!!

(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)



© Karolína Kršáková, 2021

Kniha môže byť zmysel života

Hovoríte si, že kniha nemôže váš život zmeniť. „ Veď je to iba vymyslený príbeh, postavy sú samé fantastické a keď sú nie je fantastické, tak je s nimi nuda.“ Ak si toto myslíte neviem či na tom bude niečo pravdy, ale nechajte to tak a uvidíte, či vás tento príbeh presvedčí o opaku alebo váš názor bude taký istý. V jeden obyčajný deň som si ako obvykle išla prečítať knihu. Kniha sa volala Zakliate jedenáste narodeniny a túto knihu som dostala od babky deň pred  jedenástymi narodeninami. Knihu som si hneď začala čítať, bola som veľmi zvedavá. Na jedenáste narodeniny som sa až tak netešila. Chcela som mať ešte 10, predsa sa mi akosi zapáčil ten štvrtý ročník a ľudia čakajú, že v určitých situáciach budem uvažovať a jednať vyspelejšie, takže ma to k tej knihe lákalo viac a viac. Začala som čítať, čítala som a čítala, tak trošku si to teraz ujasnime. Bolo to o Amande, ktorá má jedenásť a teší sa na perfektnú oslavu, ale celý deň už  od rána je veľká katastrofa. A najhoršie je, že sa pohádala s najlepším kamarátom Leom s ktorým oslavujú spolu narodeniny každý rok  v ten istý deň. Večer zalezie pod posteľ a je rada, že má tento otrasný deň za sebou, ale keď sa zobudí, narodeniny sa znova zopakujú a znova a znova. Potom sa vyberie za svojim najlepším kamarátom Leom a Leo Amande povedal, že má taký istý problém ako ona a že jeho narodeniny tiež neboli prechádzka ružovou záhradou. Spolu vymysleli plán, ako túto pohromu zastaviť a už sú zasa kamaráti. Plán znel jasne, veci ktoré sa neustále opakujú zamenia vecami ktoré sa za ten deň nevystriedali a toto sa znažili robiť celý deň. Nedá sa povedať, že by im to nevyšlo, ale ružové to nebolo a tak po celom namáhavom dni išli spať, a ráno bolo už všetko inak. Leo a Amanda zažili parádnu oslavu plnú zábavy, radosti, ale hlavne túto oslavu prežili spolu. Trochu sa obávali druhého dňa, ale druhý deň bol ešte lepší. Nie v tom, že by bola druhá oslava, ale preto, že sa im zapáčil druhý stupeň a boli po dlhom čase znova kamaráti, najlepší. No čo kamaráti, zmenil sa váš názor? Aspoň tá Amanda a Leo vás inšpirovali ako mňa? Neviem ako vy, ale po tomto prečítaní som prestala mať strach z druhého stupňa a ako zareagujem na určité situácie tým sa vôbec netrápim. Uvažujem a jednám od srdca. Napríklad minulý týždeň sa mi stala situácia, že sa ma taký dôchodca spýtal, kde je smotana na varenie. Ja ako sa tomu nijako nerozumiem a mám problém nájsť sama smotanu, no a keď  si to tak zoberiem, keby som si knihu neprečítala, moja reakcia by bola v prvom rade tréma a mala by som sa strach opýtať sa predavačky. Proste prišlo mi to také blbé, ale keď že som si knihu prečítala, spomenula  som si na Amandu, ktorá bola veľmi pohádaná z Leom a napriek tomu išla za ním, aby jej pomohol a dopadlo to dobre, takže aj keď nechcela ísť za Leom, prekonala svoju hrdosť a išla. Aj ja som prekonala hrdosť a spýtala sa predavačky, kde je smotana a ujo mi povedal, že mi veľmi ďakuje za pomoc. Trochu som sa mu čudovala, opýtať sa vie každý nie? Ale bola som rada, že som predsa trolilinku pomohla.

(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)

Soňa Bútorová, 2021

Dobre, že som sa v ten večer stratila

Už dlhšiu dobu sa všetko zdalo šedo-čierne. Na učenie som nemala žiadnu motiváciu, všetko sa zdalo, že ide dolu tým najstrmším kopcom, aký môžete nájsť. Môj život ma začal nudiť, stále to isté dookola. Ako na pokazenom kolotoči. Nemať žiadnych kamarátov mi nikdy doteraz nevadilo. Ostatný ľudia si užívajú svoje životy a ja nerobím nič, tým myslím môj každodenný maratón seriálov a nápadov, ktoré ma omrzia po menej ako 10 minútach.  Toto muselo skončiť.

Ale čím začať? Ako prvé mi napadlo to odložiť na budúci týždeň, ale niekde musím začať. Ako najlepší nápad sa mi zdalo dať dokopy všetky moje problémy: moje známky, môj sociálny život, moja postava, závislosť na sociálnych sieťach. Po pár minútach som sa v tom stratila a frustrovaná sa rozhodla ísť sa prejsť do neďalekej kaviarne a dať si môj obľúbený koláč a ľadovú kávu. Chodím tam veľmi často, takže to, že som sa ocitla o 20:00 v časti mesta, ktorú nepoznám, bolo veľmi prekvapujúce (v zlom zmysle slova). Asi som sa zahľadela až moc do mojich problémov. Všetky moje zmysly sa na cestu nesústredili. Keď som sa  vrátila do prítomnosti, začala som rozmýšľať. Každou sekundou sa táto situácia zdala horšia. Bývam vo veľmi veľkom meste a do tejto časti som ani nevkročila. Nevedela som, či mám ísť doľava, alebo doprava a v blízkosti nebolo ani duše. Prešla som pár ulíc, ale nikde som nevidela nič známe. Asi si hovoríte ,, Prečo niekomu nezavolala?´´, mala som pri sebe iba peňaženku s peniazmi do kaviarne, mobil som si zo sebou nebrala. Pár minút pred odchodom sa mi vybil, takže bolo zbytočné ho brať. K môjmu listu problémov som si mohla pripísať moju hlúposť.  Začala som ako zbabelá behať z jednej strany chodníka na druhú a potom to isté na iných uliciach. Ešte dobre, že tam nikto nebo,l čo by si o mne len mysleli. Momentálne bola ale podstatnejšia otázka, čo si mysleli že robím, moji rodičia, museli sa o mňa báť. Síce s nimi už pár rokov nemám veľmi dobrý vzťah, čo je mi celkom ľúto, stále som ich dcéra. Po hodine blúdenia som si v zúfalstve sadla na chodník, keď za mnou zrazu niekto prišiel. Už som sa chystala brániť , keby ma chce napadnúť, ale z toho človeka vyšlo prekvapujúco príjemným hlasom ,,si v poriadku?´´. Po lepšom pohľade na záhadnú osobu sa zo tmy zjavilo dievča, o pár cm nižšie ako ja s hnedými vlasmi a očami. Mala oblečené čierne rifle s modrou mikinou. Na moje počudovanie vyzerala celkom milo. Celkom chápem prečo sa ma to spýtala, vyzerala som dosť stratene. ,,Zablúdila som a nemám pri sebe mobil´´ odpovedala som jej. Spýtala sa ma kde bývam a na moje šťastie, vedela kde to je, lebo o ulicu ďalej býva jej teta a ujo. Ponúkla sa mi, že ma tam doprevadí. Myslím, že nám všetkým rodičia vraveli, že sa nemáme rozprávať s cudzími ľuďmi. Ale toto dievča vyzerá veľmi milo a malo 15 tak isto ako ja. Chodí do školy kúsok od mojej a volá sa Ema. Domov som šťastne došla, rodičia boli nahnevaný, ale to mi nevadilo, lebo som si v tento večer spravila novú priateľku, vymenili sme si telefónne čísla, lebo sme mali po ceste ku mne domov veľmi dobrý rozhovor  a vyzeralo to tak, že sme si celkom sadli.

Uplynulo pár dní a ja a Ema sme si písali a rozhodli sa ísť von do mojej už spomínanej obľúbenej kaviarne. Celkom som sa tešila, lebo o pol hodinu s Emou bola väčšia sranda, ako za posledných 5 rokov môjho nudného života. Naša spoločná káva prebehla super a ja som sa tešila na naše ďalšie stretnutie. Stretli sme sa veľmi veľa krát a každý jeden raz sme sa o sebe dozvedeli viac a viac vecí. Ako mi Ema povedala, tiež nebola veľmi spoločenský typ a nemala veľa kamarátov. Vo veľa veciach sme si rozumeli. Už to bude pár mesiacov, čo sme sa stretli a v mojom živote sa toho veľa zmenilo. Ema je vynikajúca žiačka a má veľmi dobré známky v škole, pomohla mi zlepšiť si svoje známky. A  dala mi motiváciu.  Niekedy by som chcela mať také dobré známky ako ona. Ale Eme som pomohla aj ja, myslím, že jej chýbala iba priateľka, a to isté aj mne. Ja a Ema sme najlepšie kamarátky a navzájom si vždy vieme pomôcť a dopĺňame sa. Môj pohľad sa celkovo zmenil a to iba jednou osobou. Život nakoniec nie je až tak nudný a všetky problémy sa dajú vyriešiť ak človek chce. Dobre že som sa v ten večer stratila, kto vie ako by som dopadla, našťastie nad tým nemusím rozmýšľať.

 (na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)

 

© Barbora Ďurišová, 2021