Anička: „Nemôžeš ísť ty?“
Mama: „Nie, je mi zle.“
Anička: „No dobre.“
Mama jej odovzdala obálku s babkiným dôchodkom a vychystala ju. Anička nechcela ísť cez mesto. Boli tam jej spolužiaci, ktorí jej robia zle. A tak išla skratkou. Po chvíli vrazila do jedného dílera drog.
Vlado: „Čo robíš, si slepá!?“
Anička: „Prepáčte!“
Vlado: „Kam ideš v tento zamračený deň, takto sama?“
Anička: „Nesiem babke dôchodok.“
Vlado: „Ako sa voláš a koľko máš rokov?“
Anička: „Volám sa Anička a mám 6 rokov.“
Vlado: „Nechcela by si kúpiť bonboniéru pre teba a tvoju babku? Bude rada.“
Anička: „Áno, moc rada. Koľko stojí?“
Vlado: „Sedem eur.“
Anička: „Páči sa.“ (Podávala mu podáva desať eur.)
Vlado: „Nie, to nie je sedem eur ale iba jedno euro.“
Anička: „Aha prepáčte.“ (Dala mu dvadsať eur.)
Vlado: „To je ono. Keď budeš chcieť niečo znova kúpiť, tak sa zastav. A ahoj.“
Anička: „Dovidenia.“
Anička prišla k babke a dáva jej dôchodok a bonboniéru.
Anička: „Po ceste som kúpila bonboniéru.“
Babka: „Dobre ochutnáme.“
Keď dojedli bonboniéru boli zdrogované, lebo v nej boli drogy.
Babka: „K-k-kde si to kúúúpila?“
Anička: „U jednéééeho pááána, hehe.“
Babka: „Choď kúpiť ešte jéédúúu...“
Anička: „Dobre, hehehe.“
Zjedli ja tú.
Babka: „Eštééé... Hammňam. Eštééé...“
Na tie bonboniéry minuli celý babkin dôchodok. Z toľkých drog sa predávkovali a odpadli. V ten deň k babke mal prísť jej kamarát.
Jožko: „Je niekto doma?“
Jožko klopal a nikto mu neotváral. Videl však cez okno, že vnútri je jeho kamarátka s vnučkou a nehýbu sa. A tak zavolal policajtov a záchranku. Babku s vnučkou zachránili a dílera posadili za mreže.
© Richard Reksa, 2021, dec.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára