Ak je nejaká vec ktorú naozaj neznášam, je to noc. No proste hrôza ! Inými slovami sa noc ani popísať nedá.
Po celom dome tma, nekonečné ticho a nevidím ani na krok...,čo ak sa okolo mňa práve niečo pohybuje? Chcem zakričať o pomoc, ale veľmi sa bojím. Možno by to bolo aj správne a prišiel by ma niekto zachrániť,...ale na druhej strane by som to ,,Niečo“ mohla len rozzúriť a dopadlo by to..., neviem ako. Nikdy som to nezažila, ale myslím si, že zrovna moc šťastne by to asi neskončilo. Každý večer sa modlím, aby som nikdy nič podobné nezažila. Myslím, že nad tým až moc premýšľam. No väčšinou sa mi podarí zaspať. Ale teraz sa mi absolútne nedá ani prižmúriť očko. V celom celučičkom dome nie je počuť nič iné len tikanie hodín. Už by som možno aj spala. Snažím sa pomaly si zatvárať oči, no v tom..., začujem pukať podlahu. Niekto alebo niečo sa ku mne nenápadne približuje. No ja však počujem všetko do detailu. Tečie zo mňa pot, ani nedýcham, ani nežmurkám. Bojím sa, že každý môj jediný pohyb, by mohol všetko zhoršiť. V hlave si kladiem milión otázok: Čo to bolo ? Mohla to byť mama? Oco? Či brat? – no zrazu si uvedomím, že všetci už dávno spia. Vidím čiernu postavu, ktorá nemá nohy, len lieta. Blíži sa ku mojej posteli a zo mňa len tečie pot ( doslova more ). Neznáma postava je bližšie, bližšie a bližšie. Už je skoro nado mnou a vidím ako rozprestiera svoje dlhé ruky pod svojim čiernym plášťom. Toto je asi môj koniec, nikdy sa tento horor neskončí. Takto to nejde! Strach ma predsa nemôže ovládať, ale ja jeho! Nabrala som dych, odkopla perinu, natiahla sa za svetlom a...už som len počula štrngať taniere dole v kuchyni a môj budík, ktorý sa ide zblázniť. Od teraz som tu pánom ja a strach sa mi môže iba klaňať. Nie je predsa nič lepšie než oddychovať v tme, v kľude bez svetla. Postavila som sa z postele, pretrela si oči a šup šup na raňajky.
V jednej dedinke neďaleko mesta žila jedna rodinka Abraková. V nej žili dve deti Aneta a Dávid s tatom. Mama im zomrela na nevyliečiteľnú chorobu. Pomaly sa blížili vianoce. Tato sa bál, že deťom nebude mať čo dať pod stromček, lebo moc nezarábal, ledva držal rodinu pod strechou. Snažil sa moc a moc aby mohol kúpiť deťom krásne darčeky. Nemal veľa možností čo robiť. Dal si v práci nadčasy, aby mohol viac zarobiť a kúpiť deťom pekný darček. Deti ho posledné 4 týždne nevideli a aj sa o neho báli. Iba 9 dní do vianoc a tato skoro nič nezarobil. Povedal si, že to už nemá cenu. Zobral rúško a išiel do obchodu. Vsadil na emrojackpot, výhra bola 100 000 € . O týždeň boli v telke výherné čísla. Tato sa čudoval, čo vidí v telke a čo na svojom papieriku. Trafil všetky čísla a vyhral 100 000 €. Utekal si vyzdvihnúť peniaze a išiel domov povedať deťom, nech napíšu Ježiškovi, čo chcú pod stromček. Deti písali ako na bežiacom páse, lebo dávno nedostali darček ktorý si priali. Za posledné 3 roky dostávali iba ponožky a svetre. Aneta a Dávid už dopísali, tato ich zaviezol k babke a išiel do obchodu s hračkami. Pokúpil deťom veľa darčekov. Kým deti boli u babky, tato postavil stromček, naskladal pod neho darčeky. Bolo 17 hodín do vianoc. Ráno sa Aneta a Dávid zobudili s úsmevom na tvári, rýchlo sa najedli, prezliekli a čakali na tata. Tato prišiel, deti mu hneď naskočili do auta a išli domov. Keď prišli domov, niečo svietilo v obývačke. Dávid sa utekal pozrieť, čo to je, zasvietil a tam ozdobený stromček s plno darčekmi. Dávid zavolal na sestru a išiel ich rozbaľovať. Pribehla Aneta a so šťastím v očiach išla tiež rozbaľovať darčeky. Tato si natáčal reakcie detí. Aneta a Dávid mu poďakovali a hrali sa s hračkami až do večera. Tato povedal deťom, že je neskoro a že by mali ísť spať. Deti sa rozbehli do postele a rýchlo zaspali, tak sa tešili z darčekov. Tato poprial mame veselé vianoce do neba a vedel, že po 4 rokoch od jej smrti budú konečne šťastní.
© Richard Reksa, 2020
V jeden slnečný deň sa do kráľovstva narodila princezná. Volala sa Ema. Vyzerala ako anjelik. Bola krásna. Všetci sa z nej radovali. Keď Ema dovŕšila jeden rok usporiadalo kráľovstvo veľkú oslavu jej narodenín, ale nikto však nevedel, čo sa v tento osudný deň stane. V Eminej rodine ju všetci milovali až na jednu zlú tetu. Bola to sestra Emkinej mami. Bola zlá a krutá, volala sa Gertrúda. Odkedy sa Emka narodila jej ju závidela. Chcela mať tiež dieťatko, ktoré by všetci obdivovali a milovali. Rozhodla sa, že Emku unesie. Vymyslela diabolský plán a išla si iba za svojim. Jej sestra ju nikdy nechcela pozývať na žiadnu oslavu, ale tentokrát krát ju Gertrúda uprosila, sľúbila, že sa zmenila a že už bude na všetkých dobrá. Kráľovná ju teda nakoniec pozvala, takže sa veľmi jednoducho dostala do zámku. Oslava sa začala a všetci sa radovali a malá Emka spinkala vo vedľajšej izbičke. Gertrúda sa nepozorovane dostala do izby. Pozrela na to malé dieťatko, ktoré vyzeralo ako anjelik. Potichu a pomaličky ju chytila do rúk, aby sa Emka nezobudila. Odišla zadnými dverami z izby a nepozorovane zmizla zo zámku aj s princeznou. Sadla si do koča a odcestovala do svojho zámku. Tam tašku, v ktorej uniesla princeznú otvorila, Emka sa zobudila a začala plakať. Medzitým na zámku kráľovná zistila, že jej dcérka niekde zmizla. Veľmi sa rozplakala a bála sa, že svojho malého anjelika už nikdy neuvidí. Kráľ ihneď poslal vojakov hľadať jeho stratenú princeznú. Kráľovná bola doma, plakala a modlila sa, aby sa jej dcérka našla. Prvý deň sa im to nepodarilo. Pozreli všetky okolité domy, pýtali sa, či niekto niečo nevidel. Gertrúda sa starala o malú Emku, ktorá stále plakala, lebo jej chýbala jej maminka. Gertrúda bola bosorka a tak sa cez svoju zázračnú guľu pozrela na svoju sestru čo robí keď nemá dcérku doma. Samozrejme plakala a všetci ostatný zo zámku hľadali malú Emu všade kde mohli, ale márne. Nikoho nenapadlo ,že by Gertrúda bola až taká zlá, aby to urobila vlastnej sestre. Gertrúda sa pozerala na svoju sestru cez zázračnú guľu a po chvíli jej to prišlo ľúto. Uvedomila si, že si nemôže privlastniť dieťa niekoho iného a práve preto sa rozhodla Emku zobrať a odniesť jej maminke. Na zámku stále všetci hľadali malú Emku a stále mali nádej, že ju aj po troch dňoch hľadania nájdu. V tom sa otvorila brána do kráľovstva, vošla tam Gertrúda a v ruke mala malú Emku. Jej sestra sa rozbehla až k nej, vzala si Emku do náručia a vyobjímala si ju. Bola šťastná, že je konečne doma. V tom prišiel kráľ. Samozrejme aj ten bol rád, že jeho dcéra je doma, ale nešlo mu do hlavy, odkiaľ ju mala Gertrúda. „Kde si našla našu dcéru Gertrúda“ opýtal sa prísnym hlasom. Gertrúda chvíľu rozmýšľala, či povie pravdu, ale nakoniec začala: „ Keď ja som mojej sestre malú Emku tak závidela. Vždy som túžila mať tiež také bábätko.“ Kráľovná sa zhrozene pozrela na Gertrúdu. „Ty si mi vzala moje dieťa?“ opýtala sa kráľovná. „ Áno, prepáč, ale keď som ťa videla takú smutnú, nedokázala som si malú nechať.“ smutne povedala Gertrúda. Kráľovná už nevedela, čo má na to povedať, tak radšej odišla za svojou dcérkou do zámku. Kráľ bol na Gertrúdu nahnevaný a poslal ju preč. Pár mesiacov sa Gertrúda v zámku neukázala, ale raz jej v zámku všetci odpustili a pozvali ju na návštevu. Nakoniec sa s nich stala jedna veľká a silná rodina a Emka mala nielen úžasných rodičov, ale už aj úžasnú tetu Gertrúdu.
© Kristína Uričová, 2020
V jednom malom domčeku bývala rodinka. Mama, otec, ich mladšia dcéra Eliška a ich starší, no za to neposlušný syn Rudko. ,, Hahahaha! Eliška, ty si sa šmykla na masle. Juchúúúú´! Hahahahaha! Ďalšia podarená srandička...“ kričal Rudko z izby, keď išla Eliška od susedy s vajíčkami a šmykla sa na masle, ktoré jej dal na schody Rudko. ,, Au, pomóc! Mami, toto bol zase dajaký Rudov fígeľ na mňa. Dal mi na schody maslo a šmykla som sa. To bolí.“ skríkla Eliška. ,, Ako môžeš byť taký nepodarený Rudo. No veď počkaj. Keď príde otec, ten Ti ukáže, ako sa má správať slušný chlapec!“ kričala mama po Rudkovi. Otec prišiel a mama mala pravdu. Otec poriadne potrestal Rudka. Zaviedol ho na ich pole, navliekol mu rukavice na ruky, dal kôš do ruky a nechal ho zbierať obilie. Takto teda Rudko zbieral . Nastal čas a ubehlo niekoľko mesiacov, až prišli Vianoce. Mama, ocko, Eliška a Rudko zvyknú chodiť na vrecovačku. Vrecovačka je niečo podobné sánkovačke, až na to, že nejazdíte na saniach, ale na vreci, ktoré je naplnené slamou. No tento rok na vrecovačku išiel iba otecko s Rudkom, pretože Eliška chcela pomôcť mamine s upratovaním a varením, pretože večer budú mať Štedrú večeru. Väčšinou majú kapustovú polievku bez mäsa, lebo v ten deň by sa nemalo jesť mäso. A ďalej ako druhý chod zase mávajú kapra so zemiakovým šalátom alebo so zemiakmi. Viete, čo sa stalo na vrecovačke? Rudko vyšiel na kopec a spustil sa sám bez dovolenia ocka po prudkom kopci. ,, Juhúúúúú! Hahahahaha! To je záááábááávááá! Chichichichichhi!“ kričal o stošesť Rudko, ale ockovi to nebolo jedno. Začal aj on kričať na Rudka: ,, Rudko, Rudko! Čo to robíš? To je prudké, šmykneš sa! Ach jaj chlapčisko jedno neposlušné, veď len počkaj.“ A po veľkom snehu išiel ocko za Rudkom poriadne nahnevaný. Rudko prišiel pred dom richtára. ,, Hej, utekaj domov! Čo tu stojíš pred mojím domom? Vieš ty vôbec kto ja som?“ povedal hlasno a pyšne richtár na Rudka. ,, Ja predsa viem. Veď ty si ujo Bernard v košeli tvojho strýka. Hahahaha! Vyzeráš smiešne.“ so smiechom odpovedal Rudko. ,, Tak ja som Ti teda takto. Ja som totižto richtár tejto dediny. Okamžite mi choď z očí!“ rozzúrene kričal richtár na Rudka, ktorý sa rýchlo pobral domov. ,, Kde je ocko? Rudko, čo sa mu stalo? “ vystráchane sa pýtala mama Rudka. Rudko kývol plecami a utekal do izby. Mama sa strachovala. Za dlhšiu dobu prišiel dajaký pán zasnežený, špinavý. Viete kto to bol? Ocko. ,, Ahojte! Tak kde je ten Rudo? Ha? Už sa bojíš, čo?“ Prišiel ocko. ,, Dobrý deň, kto ste? Nechajte nás na pokoji. My sme rodina. Prosím Vás, odíďte z môjho domu! Okamžite! “ povedala mama. ,, Mami ja sa bojím.“ rozplakala sa Eliška. ,, Čože? Vy ma nespoznávate? Veď ja som váš tato.“ povedal ocko. ,, Čo?“ nezrozumiteľne sa opýtala mama, ,,To si ty? Prečo si prišiel takto neskoro? A čo sa stalo?“ ,,Tak to sa opýtaj svojho syna.“ nahnevane na to otec. Otec dal Rudkovi ďalší trest a to, že musel podojiť kravy a starať sa o ne aj keď bude o chvíľu štedrá večera. Keď si Rudko spravil svoju prácu, všetci sa navečerali a zaspievali si koledy. Potom nastalo to, na čo sa tešia deti najviac, darčeky. Darčekov nemali veľa, ale za to aspoň niečo. ,, Jéj! Ďakujem za bábiku. Budem si ju nosiť na rúčkach a budem sa o ňu starať...“ potešene skríkla Eliška. ,, No to je nádhera, nová vesta, konečne mi nebude zima, keď pôjdem za rána na pole. Veď viete predsa, ako je ráno na ňom zima.“ tešila sa mama. ,, No, to teda býva... Ale, to je pre mňa? Ďakujem. Čo to len môže byť? To je sveter. Teším sa aj ja!“ odpovedal ocko. ,, Kde ja mám svoje darčeky? Prečo má Eliška? A aj ty mama? A aj otec?! Vari ste na mňa zabudli! Toto sú odporné Vianoce! A, že majú byť plné radosti!“ nahnevane zakričal Rudko. ,, No vidíš. Asi si neposlúchal. A ten kto neposlúcha nedostane darček. Ale u Teba Rudko sa možno niečo nájde...“ podal ocko Rudkovi veľký darček. ,, Čo? To je poriadne veľké! Juchú!“ tešil sa Rudko. Ale nebol to pekný darček. Dostal uhlie a varechu. Rudko nebol moc šťastný, keď sa to dozvedel. Tak mame a ockovi sľuboval, že sa polepší a začne hneď teraz. A poumýval riad po večeri. O pár dní si rodičia všimli, že sa naozaj polepšil a dali mu darček, ktorý mal dostať na Vianoce. ,, Jéj! To je nádhera! Mám húpacieho koníka. Ďakujem vám na sto krát!“ kričal od radosti Rudko. Hral sa s húpacím koníkom a dokonca sa sám od seba rozhodol, že pôjde za richtárom a ospravedlní sa. Bolo mu odpustené. A tak sa z Rudka stal dobrý chlapec.
© Lucia Faciníková, 2020
Niektorí ľudia si vianoce bez veľa darčekov, veľa snehu a veľa jedla nevedia predstaviť. Celú rodinu pri vianočnom stole a zábavu berú ako samozrejmosť. Toto bol prípad Emy. Tento rok sa veľmi tešila na vianoce. Už tri mesiace pred nimi si pozrela všetky letáky a internetové stránky obchodov a postupne si z nich vyberala veci, ktoré chce dostať pod stromček. Keby sa Emy niekto opýtal, čo je jej obľúbený sviatok, bez váhania by vám povedala vianoce. Mala rada aj narodeniny, ale tam dostala menej darčekov a okrem toho mala na vianociach rada celkovú atmosféru. Po pár mesiacoch našla darček, ktorý musí mať. Bol to najnovší telefón s rúžovým krytom a k tomu aj s perfektným fotoaparátom. Bohužiaľ bolo to iba päť dní pred vianocami a Eminy rodičia ho nedokázali zohnať. Na štedrý deň prebehlo všetko perfektne, celá rodina bola spolu a bola to zábava. No keď prišlo k darčekom, všetko sa obrátilo. Síce Ema dostala všetko, čo si priala, telefón tam nenašla. Po zistení, že jej ho rodičia nedokázali zohnať, mala pokazené Vianoce. Išla do izby a s nikým sa nerozprávala. Po niekoľkých dňoch ju to prešlo, ale po zvyšok roka si priala, aby budúce Vianoce boli lepšie, aby dostala svoj vysnívaný telefón. Rok ubehol rýchlo a už tu bol zas december. Ema mala také isté želanie, telefón. Pár týždňov pred vianocami dostal Emin otec telefonát. Musel odísť na služobnú cestu do susednej krajiny. Musel odísť týždeň pred vianocami a vrátiť sa mal až 5. Januára. Jej brat išiel s otcom tiež, pretože mu dlhšie pomáhal vo firme a táto služobná cesta by mu mohla pomôcť k ceste na vyššie pracovné miesto. Ema to nejak nevnímala, jej hlavná priorita - na vianoce dostať telefón. Keďže Emina mama vedela, ako po ňom Ema veľmi dlho túžila, kúpila ho už o mesiac skôr, aby sa nevypredal. Keď prišiel očakávaný deň a k stolu si sadli len Ema a jej mama, nebolo to ako vždy, dokonca aj snežilo a pod stromčekom bolo veľa darčekov, nebola to tá atmosféra, ktorú mala Ema rada. Keď si otvorila všetky darčeky, bola rada, ale netešila sa tak, ako si myslela, že sa bude po roku túženia po danom darčeku. Ema rýchlo pochopila, čo jej chýbalo. Bola to tá atmosféra vianoc, ktorá tam nebola. Túto atmosféru tvorila Emina rodina a nie darčeky. Od vtedy Ema túžila mať na vianoce pokope rodinu a nie veľa darčekov.
© Barbora Ďurišová, 2020
Katka a Damián majú veľmi radi Vianoce , ale každý ich má rád po svojom . Damián iba čaká na to, kedy dostane darčeky a podľa neho ich musí byť veľmi veľa. Naopak Katka, tá si Vianoce predstavuje úplne inak. Teší sa na to, ako bude tráviť čas s rodinou a nad nejakými darčekmi sa vôbec nezaoberá. Po niekoľkých týždňov nastal konečne štedrý deň. Obe deti sa veľmi tešili, každý na niečo iné, ale predsa sa tešili. Od rána Katka pomáhala rodičom s prípravami na štedrú večeru. Povysávala, umyla okná a mamine pomohla aj v kuchyni a na koniec prichystala štedrý stôl. A náš Damián? Ten sa celý deň povaľoval po posteli. Rodičia ho volali: „Damián, poď nám pomôcť, treba poutierať stôl!“ Ale Damián: „Áno, áno, o päť minút som tam!“ No a z piatich minút sa stalo päťdesiat minút. Ale za tých päťdesiat minút bolo už všetko spravené. Všetci sa slávnostne poobliekali, prišli ku štedrovečernému stolu, pomodlili sa, symbolicky si dali oplátku, ešte samozrejme medík na čelo a pustili sa do večere. Keď už dojedli, išli čakať Ježiška. Len čo zazvonil zvonec, už aj boli pod stromčekom darčeky, no všade bolo na darčekoch na písané „pre Katku, pre maminu, pre ocka“, no a Damián si pod stromčekom nenašiel nič, teda aspoň si to myslel. Ale mamina mu podala zozadu darček v čiernej škatuli. Damián ho hneď otvoril, no bol veľmi sklamaný. V tom čiernom balíčku bolo uhlie. „No ďakujem, super darček,“ nahnevane povedal Damián. Ubehlo pár dní, ale Damián sa stále hneval. O dva dni mala ísť rodinka na chatu. Všetci sa tešili okrem Damiána, lebo sa ešte stále odúval, že na Vianoce nič nedostal. A tak nastal deň odchodu na chatu. Keď tam prišli, tak sa vybalili a išli sa von sánkovať, teda okrem Damiána. On zostal doma sám a pozeral sa na televízor. Zrazu pocítil zimu, najskôr iba trošku, potom mu bola viac zima, až mal nakoniec pocit, že zmrzne. Bolo mu to divné, ale potom si uvedomil, že rodičia nezakúrili. Nevedel, čo má robiť, ale potom si spomenul, že s uhlím, ktoré dostal pod stromček, si zakúri. No, len, či si to uhlie zobral. Hneď sa bežal pozrieť do batohu. Našťastie ho tam mal! Ani sám nevedel prečo si ho zobral, ale vtedy mu to bolo veru jedno. Zakúril si, síce ťažko, ale konečne mu bolo teplo. „Vlastne ten darček od rodičov vôbec nebol zlý!“ V duchu si povedal: „Musím sa im ospravedlniť, že som bol taký sebecký a nesmiem zabudnúť poďakovať sa im.“ Keď prišli rodičia aj tak urobil. Rodičia mu odpustili a boli radi, že si to Damián uvedomil. A o rok na Vianoce Damián pomáhal všade, kde sa dalo a tešil sa, ako bude tráviť čas s rodinou. Tak sa Damián presvedčil, že Vianoce nie sú len o darčekoch, ale o čase strávenom s rodinou.
©Soňa Bútorová, 2020
Predstavujeme vám Michaelu Žatkovú, žiačku literárno-dramatického odboru, absolventku školského roka 2020/2021a vynikajúcu autorku poviedok a básní. Jej cit pre psychológiu je pozoruhodný a vypovedá o zrelosti a skúsenosti už dospelej autorky.
Ukážku z pripravovanej básnickej zbierky si môžete prečítať kliknutím na čítať ďalej.
