Nová červená čiapočka

V jeden zamračený deň mama povedala dcére: „Anička, choď dať dôchodok babke. Stále si neprepísala adresu.“

Anička: „Nemôžeš ísť ty?“

Mama: „Nie, je mi zle.“

Anička: „No dobre.“

Mama jej odovzdala obálku s babkiným dôchodkom a vychystala ju. Anička nechcela ísť cez mesto. Boli tam jej spolužiaci, ktorí jej robia zle. A tak išla skratkou. Po chvíli vrazila do jedného dílera drog.

Vlado: „Čo robíš, si slepá!?“

Anička: „Prepáčte!“

Vlado: „Kam ideš v tento zamračený deň, takto sama?“

Anička: „Nesiem babke dôchodok.“

Vlado: „Ako sa voláš a koľko máš rokov?“

Anička: „Volám sa Anička a mám 6 rokov.“

Vlado: „Nechcela by si kúpiť bonboniéru pre teba a tvoju babku? Bude rada.“

Anička: „Áno, moc rada. Koľko stojí?“

Vlado: „Sedem eur.“

Anička: „Páči sa.“ (Podávala mu podáva desať eur.)

Vlado: „Nie, to nie je sedem eur ale iba jedno euro.“

Anička: „Aha prepáčte.“ (Dala mu dvadsať eur.)

Vlado: „To je ono. Keď budeš chcieť niečo znova kúpiť, tak sa zastav. A ahoj.“

Anička: „Dovidenia.“

Anička prišla k babke a dáva jej dôchodok a bonboniéru.

Anička: „Po ceste som kúpila bonboniéru.“

Babka: „Dobre ochutnáme.“

Keď dojedli bonboniéru boli zdrogované, lebo v nej boli drogy.

Babka: „K-k-kde si to kúúúpila?“

Anička: „U jednéééeho pááána, hehe.“

Babka: „Choď kúpiť ešte jéédúúu...“

Anička: „Dobre, hehehe.“

Zjedli ja tú.

Babka: „Eštééé... Hammňam. Eštééé...“

Na tie bonboniéry minuli celý babkin dôchodok. Z toľkých drog sa predávkovali a odpadli. V ten deň k babke mal prísť jej kamarát.

Jožko: „Je niekto doma?“

Jožko klopal a nikto mu neotváral. Videl však cez okno, že vnútri je jeho kamarátka s vnučkou a nehýbu sa. A tak zavolal policajtov a záchranku. Babku s vnučkou zachránili a dílera posadili za mreže.



© Richard Reksa, 2021, dec.

Cililing

© Soňa Bútorová, 2021, dec.

 

Babičkine narodeniny

© Simona Hajdíková, 2021, dec.
 

Červená čiapočka

 

Lucia Faciníková, 2021, dec.

Moderná červená čiapočka

Anička bola prváčka na základnej škole. Jej mamina pracovala v úspešnej firme. Nikdy nemala čas sa venovať Aničke. Stále bola iba práca, práca, práca, bolo to smutné. Anička mala babku v Pružine. Nechodila tam moc často, lebo bývala v Trenčíne.

A Anička= ,,Ahoj mami, pozri čo som ti nakreslila.´´

M Mama= ,,Ahoj prosím ťa, neotravuj, bež sa učit.´´

A= ,,Ale mami .´´

M= ,,Daj mi pokoj .´´

A= ,,Si tá najhoršia mama na svete.

A= ,,Nenávidím to tu .´´Hmmm, čo keby som išla za babkou?´´

Anička si pobalila veci a zobrala si svoje vreckové. Zbalila si aj jedlo a svojho obľúbeneho macka Boba a išla. Bola to dlhá cesta. Po skoro dvoch hodinách prišla do Pružiny, a už sa stmievalo.

A= ,,Konečne som tu, trochu si švihnem, už sa začalo stmievať.´´

A= ,,Mala by som ísť po normálnej ceste ,ale nechcem prísť po tme,          tak idem skratkou.´´

D Dievčatá=,,Ale ale, kto sa tu blíži ?´´

A=,, Čo o do mňa chcete ?´´

D= "Nič nič, len stretla ťa naša kamarádka a povadala nám, že sem            ideš."

A= ,,A čo?"

D= ,, Dáme ti túto čokoládu a SPOLU s babkou ju zjete, okey?´´

A= ,,No dobre ja už idem.´´

Keby ste sa pýtali odkiaľ tie dievčatá poznali babku a vnučku, babka bola učiteľka a jej vnučku poznajú z videnia.

A= ,,Ahoj babi, prišla som ťa pozrieť.´´

B Babka= ,,Ahoj zlatko, no ty si ma potešila, a mama o tom vie?´´

A= ,,Ano vie, pozri čo som ti doniesla, čokoládu.´´

B= ,, No tak to si dáme .´´

V tej čokoláde bola otrava na myši, proste tie dievčatá babku nenávideli.Chvála bohu okolo išiel sused Dezider a zavolal im záchranku. Zistilo sa, kto to bol a dievčatá išli do basy a mame to bolo jedno.

Z tohto vyplýva ponaučenie: nikdy neberte veci od cudzích ľudí a neutekajte z domu.

KONIEC

© Terézia Lovíšková, 2021, dec.

Útek

Jedného daždivého dňa malej Adelke zazvonil mobil.Volala jej mama z práce a hovorila ,,Adelka dneska budem celý deň v práci a budeš musieť ísť k babke, nemôžeš byť tak dlho sama.“ Adelka už chcela zložiť, ale mama potom ešte dodala: ,,Po ceste si dávaj pozor, v správach hovorili, že utiekol zlodej, tak sa nikde nezastavuj a z nikým sa nerozprávaj.“ Adelka zosmutnela a povedala: ,,Ale mami, babka tam nemá wifi a ja tam musím byť celý deň.“ Lenže mama pred tým, než to dopovedala, zavesila. Tak si Adelka zbalila veci a išla k babke, veď nebývala ďaleko. Zastala, lebo v rohu videla čudného chlapa. Prišiel k nej. ,,Ahoj dievčatko kam ideš tak sama?“ spýtal sa a Adelka odpovedala: ,,Idem k babke, býva tam za riekou v tom starom dome“ povedala Adelka. Ale on sa rozbehol a už ho nebolo, tak pokračovala ďalej. Keď bola pred babkinými dverami, počula buchot. Adelka sa zľakla, potichu vošla dnu a videla toho chlapa a zviazanú babku. Rýchlo sa schovala, vytiahla mobil a volala políciu. Keď dovolala, všimol si ju ten chlap a tiež ju zviazal. ALE vtom dnu vtrhla polícia a vykríkla: ,,Hore ruky“. Zatkli ho a neskôr pribehla aj mama. A Adelka sa poučila a už nikdy nikomu nepovedala kde býva jej babka a ani ona.


© Martina Matušíková, 2021, dec.

Mia

Raz žilo jedno dievčatko, ktoré sa volalo Mia. Mia žila s mamou v byte. Miina mama pracovala v bazáre, takže Mia musela chodiť zo školy k babke. Maminka jej vždy hovorila, aby sa s nikým cudzím nerozprávala.

Raz Mia išla k Babke a stretla zlodeja. To samozrejme Mia nevedela, lebo Mia je len prváčka. “Dobrý deň.” prihovoril sa zlodej. “Dobrý deň.” pozdravila Mia. ”Čo tu robíš tak sama dievčatko.” povedal zlodej milo. “No, mama je dlho v práci a k nám je to ďaleko, lebo bývame na Rozkvete č.10. a ja idem teraz k babke.” smelo odpovedá Mia. “Aha, ale ja už musím ísť. Ahoj.” povedal zlodej a vykročil. “Dovidenia!” vykríkla Mia.

Zlodej sa vybral k domu Mii a jej Mamy. Mia je zatiaľ u babky. “Mama prišla!” vykríkla Mia. Potom išli spolu domov. Keď išli po schodoch domu, Mia povedala mame : ”Aha mami, toto je ten pán, čo sa somnou rozprával.”. “Ale veď som ti hovorila, že s cudzími sa nemáš rozprávať.” napomenula ju mama. “Veď áánóó,” vzdychla si Mia. Keď prišli domov, mama nevedela nájsť svoje hodinky, ktoré si dnes zabudla doma. A Mia zase nevedela nájsť svoju lampu. “Mia, nezobrala si mi moje hodinky?” pýta sa mama. “Nie. A ty si nevidela moju lampu? ” spýtala sa Mia. “Nie zlatko. Poď dáme si večeru a zajtra ich pohľadáme.” vraví mama. “No dobre.” povedala Mia a pobrali sa spolu do kuchyne.

Na ďalší deň, keď mama bola v práci, prišiel divný zákazník. Priniesol hodinky a lampu. Zvláštne bolo, že to boli rovnaké hodinky a lampa, ktoré včera hľadli doma. “Odkiaľ máte tieto veci?” pýta sa mama zákazníka. “Už ich nepotrebujem.” povedal zlodej. Ale mame sa to nezdalo, preto povedala: “No dobre, počkajte prinesiem Vám peniaze”. Mama si pozorne pozrela hodinky aj lampu. Na hodinkách videla ošúchanú farbu. Stalo sa to vtedy, keď jej spadli na zem a na lampe uvidela to isté. Hneď vedela, že ten pán je zlodej. Zavolala políciu a do telefónu im povedala, čo sa deje. Ihneď prišli na miesto a zlodeja zatkli. Mama a Mia mali svoje veci späť a zlodej bol potrestaný. Touto skúsenosťou Mia pochopila, že nemá hovoriť cudzím ľuďom svoju adresu a osobné údaje.



© Markéta Meleková,2021, dec.

Slnečný deň

Bol krásny letný slnečný deň. Napadlo mi, že pôjdem s kamarátmi von.

Spýtal som sa mamy:

,,Mama, môžem ísť von?´´

,,Áno, môžeš,´´ odpovedala mama.

Za kamarátmi som išiel s úsmevom. Bol som šťastný, že je pekné počasie a ja som ho mohol nejako príjemne tráviť. Keď som prišiel za kamarátmi pred školu, niečo tam robili.

Spýtal som sa kamaráta Andreja, ktorý mal plnú náruč kvetov:

,,Čo robíte?´´

,,Vyhrabali sme malú priepasť a tú teraz zakrývame konvalinkami,´´ odpovedal Andrej.

,,A to načo robíte?´´ spýtal som sa.

,, Aby sa niekto nachytal a aby spadol´´ odpovedal škodoradostne Andrej.

Po pár hodinách, čo som sa s kamarátmi veľmi dobre zabavil, som išiel domov. Bola už tma a nič som nevidel. A zrazu som jednou nohou prepadol. Po chvíli mi došlo, že som sa nachytal na priepasť, ktorú vyrobili kamaráti. Tí sa mi začali smiať ako blázni.

Večer v posteli som sa na tom smial už aj ja.

A po peknom dni som si dobre pospal.



Autor: Richard Reksa

Báseň: Maľujem tvoj obraz

Je leto, prázdniny, slová prichádzajú a tlačia sa na papier. Je im jedno, že sa dramák teraz neučí. Tvorba si nevyberá medzi školským rokom a prázdninami. Čítajte a snívajte. ☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺☺

Maľujem tvoj obraz☺☺

Od ceruzky mám☺☺

Na dlaniach krvavé pľuzgiere☺☺

Pretože maľujem pár dní☺☺

A čiary po každom črte sami miznú☺☺☺






© Michaela Žatková, 2021

Čierna mágia alebo nevinné byliny

Kde bolo tam bolo žila raz jedna Agneša. Žila si skromne pokojne a ľudí k svojmu životu nepotrebovala. Hovorievalo sa o nej, že je to čarodejnica a že pracuje s čiernou mágiou. Ale pravda bola úplne iná. Agneša sa zaoberala najviac riešením chorôb. A na toto potrebovala svoje liečivé bylinky, ktorým venovala celý svoj čas a ľudia ani len netušili ako je pre tento svet potrebná. Raz večer sa u jednej z rodín rozšírila nepríjemná chrípka a dostal ju každý člen rodiny. Vtedy neboli vyspelo vyvinuté lieky ako sú teraz a preto si museli poradiť sami. Keď to bolo naozaj neúnosné, museli bežať chorľavý do dediny. V dedine im nikto nevedel pomôcť a tak navrhovali, aby išli ku Agneše, takú možnosť však odmietali. Ale keď si spomenuli na svojho syna Jurka, ktorý mal naozaj veľmi vysoké teploty, prekonali sa a išli. Agneša nebola moc nadšená, ale keď vedela ako zmierniť bolesť a pomôcť, tak túto ponuku priala. No a odvtedy Agneša pomohla a aj zachránila mnoho životov a každý si ju začal vážiť. A toto všetko iba bylinky.

©Soňa Bútorová, 2021

Pridaj sa k nám na LDO

 Na LDO môže každý nájsť nielen nových priateľov, no dozvedieť sa o umení a o zákulisí prípravy divadelných predstavení, zistí sám, čo toto umenie obnáša a zažije si množstvo rôznych postáv, ktoré môže stvárniť na javisku. Tak neváhaj, pozri si naše videá a pridaj sa k nám.

Aneta Nemčíková, 

Alexandra Politzerová

Ja v budúcnosti

V budúcnosti chcem byť hercom, mať rodinu, dom, auto a dvoch psov. Ak sa mi podarí byť hercom, chcel by som hrať v akčných filmoch, komédiách a možno aj v hororoch. V mojej kariére by som sa chcel stretnúť so známymi hercami, napríklad z Dwaynom Johnsonom alebo s Chandlerom Riggsom.

Nechcem byť moc bohatý ani moc chudobný. Keby som bol chudobný, nemal by som možno ani čo jesť a kde bývať. Na druhej strane byť veľmi bohatý je zlé v tom, že by som sa mohol zmeniť a prestal by som si vážiť ľudí a veci. Zároveň by som sa bál o bezpečnosť svojej rodiny. Najlepšie je mať peňazí toľko, aby som mohol pohodlne bývať a neriešiť, čo si môžem dovoliť a čo nie.

Rád by som vlastnil dom na pláži. Keďže na Slovensku nemáme more, tak by som musel odcestovať do zahraničia. Predstavujem si, že s manželkou budem mať dvoch synov a dvoch psov (vlčiakov) dobre vycvičených na moje povely. Aj keď budem bývať v zahraničí, na Slovensko budem stále chodiť. Tu budeme s mojimi rodičmi a s bratmi dovolenkovať v prírode, ktorá je na Slovensku naozaj krásna.

Takéto sú moje predstavy. V budúcnosti to môže byť celé úplne inak, ale pokiaľ budem šťastný, bude to všetko v poriadku.

© Richard Reksa

Snehová kráľovna

 spoločná práca absolventiek LDO

Ako zmáčať ženu

 © Jakub Pekar, 2021

Veľkonočné mňam u Zoe

 

© Zoe Šterdasová, 2021

Veľkonočné spiknutie

Myslíte si, že písať príbehy zo života je nuda? Väčšina z vás si to zrejme myslí. Ja si to veru nemyslím ale vás ktorí si to myslíte skúsim presvedčiť o opaku. Tak sa skúste započúvať a posúdiť či je váš úsudok o príbehoch z praxe pravdivý. Práve prebiehalo obdobie Veľkej noci. Viete si asi predstaviť ako vyzerá Veľká Noc s troma babami? U nás to prebieha tak, že mamina celú Veľkú noc prehnane upratuje. Otec, ten sa furt vyhráža, že na nás nezostane ani vlas suchý a že si celý týždeň na zadok všetky nesadneme, ale skutočnosť je iná. Sestra, tá sa rozreve a ubehne celá Veľká Noc. No a ja, ja som ako počasie, raz som ako zamračené mraky, potom som ako slnečné lúče slnka a celú Veľkú noc zakončím polooblačnosťou. Všetko to tak rýchlo ubehlo, že prišiel do hry Veľkonočný pondelok. Veľmi som sa tešila, lebo bol zákaz vychádzania, takže nikto neprišiel a konečne nebudem túto Veľkú noc mokrá. A môj otec, dopadne to ako každý rok, obliate sme polo napusteným štamprlíkom a vyšibané miernou silou. Ráno som vstala o pol deviatej a tešila som sa na pekný deň. Len čo som otvorila dvere, mala som na sebe plné vedro studenej vody, pozor dve. Toto bolo doslova spiknutie. Moja štvorročná sestra stála predomnou s plným vedrom vody. ,,Stela! Tati!“ kričala som. Neviem čo to mal za korbáč, ale potom som si necítila zadok. No a ešte k tomu ma čakalo dobrodružstvo s nádchou. Toto im nezabudnem, nech počkajú do zajtra. Dúfam, že dievčatá nezabúdajú, že v utorok majú nárok preberať poslanie chlapcov. Utorok nastal tak rýchlo a ja som plánovala urobiť presne to, čo tatino mne. Ráno som vstala a schovala sa s vedrom vody pred spálňovými dverami a obliala ho, nezabudla som ani na sestru, ktorá ma zradila. Aj to vyšlo, boli mokrí ako myši, ale nepociťovali zlosť, práveže bolo vidno, že si z toho nič nerobili. Spolu sme sa nasmiali a užili si deň všetci s nádchou, okrem našej maminy. Tak čo? Zmenili ste názor na skutočné príbehy? Dúfam, že áno.



©Soňa Bútorová, 2021

Našťastie to dobre dopadlo

Čo sa stalo na môj veľkonočný pondelok? Poviem vám. Nebola tu šibačka, ani oblievačka, ale môj tato a mama zavelili, že sa pôjde na výlet. A to práve na Ďumbier. Samozrejme, že moja mladšia sestra súhlasila s rodičmi, ale nevedela, čo sa stane. O siedmej sme vstali. Viete aké je to hrozné? Ráno vstať, obliecť sa a cestou sa najesť, no a z cesty je mi strašne zle. Ale mala som perfektný donut. Vo vnútri bol vanilkovo-čokoládový krém a na vrchu čokoláda, sušené maliny a vanilkové srdiečka. No neskôr sme tam už prišli. Boli sme na parkovisku. Naša hodinová cesta skončila, no a bohužiaľ začala nová 4 hodinová na Ďumbier. Mala som pocit, že mi odumrú nohy. Celý čas idete, ani sa nezastavíte a váš tep vystúpi na 1000! Nevedela som, čo ma bolí viac. Noha, bok alebo brucho? Ale stále som sa hrala, že si to užívam. V mysli som si opakovala- to dáš, dáš, dáš- , až ma z toho rozbolela hlava. No našťastie sme už prišli ku lavičke, ktorá bola neďaleko tabuľky o tomto kopci. Úf, konečne som si sadla. Dala som si vodu, vypila som jej asi ako jeden veľký pohár, dala som si čokoládovú tyčinku a išla som Ďalej. Ale potom prišlo na rad niečo ďalšie. Zima. Veľká zima, ktorú môžem opísať jedine ako na severnom póle. Dobre, nebudem preháňať, ale stupne pod 0 nie sú veľmi príjemné. Tak som si dala aj mikinu a išla ďalej a to presne v protismere prúdenia vetra, takže moje vlasy mi urobili imidž na rockerov roku 80. Príšerné! No to nebolo aj tak príšernejšie, než čo sa mi stalo cestou dolu. K tomu sa dostaneme neskôr, pretože už sme boli skoro na vrchu. Každý sa tam fotil, natáčal. Aj my sme sa odfotili a išli domov a vtedy sa to stalo. Idem si, idem, polovične sa teším z toho, že ideme dolu a že som to zdolala, ale zároveň viem, že ma ešte niekoľko hodín chodenia bude čakať. Tak som išla a vtedy sa mi vyzula topánka a potkla som sa. Spadla som na zem a zľakla som sa. Chýbalo mi len trošku, aby som spadla pod Ďumbier. Rodičia a sestra mi pomohli vsať, no a potom.... Zobudila som sa. Áno, bol to iba sen. Našťastie to dobre dopadlo. Ráno som sa zobudila spotená, boleli ma nohy a ešte k tomu za mnou prišiel tato. Čo asi urobil? Je to jasné. Je predsa veľkonočný pondelok, takže ma hodil do vane a vyšibal. Dúfam, že sa mi už tieto sny snívať nebudú, pretože som mala naozaj veľký strach. Do budúcnosti privítam radšej sny o donutoch.

© Lucia Faciníková, 2021

Ako na veľkonočné vajíčka

 © Simona Hajdíková

Moja Veľká noc

 

© Simona Hajdíková

Richardova veľká noc

 © Richard Reksa

Veľká noc u Peťka a Martinky

 © Matušíkovci

Poklad nad všetky poklady

Je jar, všetko okolo je zrazu krajšie a živšie, až sa máte chuť ponoriť do tej nádhery. Môžete počúvať vtáčikov, pozorovať, ako po oblohe kráča a usmieva sa na nás slniečko. Netreba ani nezabúdať na sviatky Veľkej noci. Tieto sviatky by mali byť plné lásky, dobroty, pokoja a radostných chvíľ. Ale nie u všetkých sa nesie takáto nálada, mnohí sú zo všetkého znechutení, nemajú z ničoho radosť a nevyžarujú tou správnou energiou. A o takomto niečom bude náš príbeh, ale nakoniec sa naladí na tú správnu nôtu. V malom mestečku Irnou žije chlapec s menom Tomáš. Tomáš je jedináčik a má všetko, na čo si len ukáže, ale nemá jednu dôležitú vec a to je láska svojich blížnych. Rodičia sú stále iba preč a on dúfa, že to bude cez Veľkú noc inak. Raz, keď išiel Tomáš posledný deň do školy, stretol jedno dievčatko. Toto dievčatko bolo veľmi milé a zhovorčivé, Tomáša hneď pozdravilo. Tomáš ju ledva ozdravil, odpudzovali ho jej potrhané šaty, deravé ponožky v roztrhaných šľapkách. Ale keď si všimol, akí sú k nej rodičia milí a pýtajú sa jej, či sa teší do školy, akú učiteľku má najradšej a po ceste hrali „meno, mesto, zviera, vec“. Chlapec bol z toho doslova uchvátený. Taký záujem od rodičov on nikdy nezažil, pomyslel si. A celý deň mu dievčatko vŕtalo v hlave. Toto náhodné stretnutie v ňom niečo zlomilo. Prestal byť znechutený a šíril radosť, smiech, a lásku. Pomyslel si na dievčatko, ktoré nemalo nič, ale mala poklad nad všetky poklady. Bola obklopená láskou a ešte ju aj rozdávala. Cez Veľkú Noc si rodičia v práci vybavili voľno, lebo mali prečo. Tomáš sa úplne zmenil a bolo radosť s ním byť. A tak sa Tomáš zmenil a pochopil, že môžeš byť oblečený aj vo vreci, keď vieš, že láska je dar, ktorý si musíš vážiť a obklopovať ňou ľudí.

© Soňa Bútorová, 2021

Markétka a jej veľkonočný deň

© Markéta Meleková

Veľkonočná zábava a ani nie

 

© Nina Šimíková

Nočná šibačka

V jednej dedinke neďaleko Bratislavy žila jedna rodinka. V rodinke žili tato, mama a tri sestry. Všetky tri sa tešili na Veľkú noc. Nemali na tom rady to, že ich pôjde niekto vyšibať a poriadne obliať studenou vodou. Páčilo sa im ale, že na nich niekto myslí a že sa môžu opäť stretnúť s niekým, koho dávno nevideli. Tešili sa najmä na bratrancov, ktorí bývali ďaleko a veľmi zriedkavo sa stretávali.

Lenže túto Veľkú noc to bolo celkom inak. Nikto ku nim neprišiel. Síce čakali, ale nikto a nikto nechodil. Ani len tato ich nemohol vyšibať, lebo bol v práci. A tak stále iba čakali a čakali.

Ubehol deň, prišiel večer, a ku nim nikto neprišiel. Aj tato bol stále v práci. Keď prišla noc, išli sestry aj s mamou spať. Sestry boli veľmi smutné, že nikto neprišiel. Ľahli si do postelí, ale nedokázali zaspať. Prečo ku nim nikto neprišiel? To na ne všetci zabudli? Aj tí bratranci?

Tato sa vrátil z práce, až keď jeho dcéry konečne po dlhom čase zaspali. Priviedol si so sebou aj vzácnu návštevu.

Ako tak sestry spali, prebudilo ich niečo mokré a studené. Bolo to vedro so studenou vodou. Sestry sa zobudili, lenže bola tam veľká tma, tak nič nevideli. Najmladšia sestra Zuzana zasvietila a uprostred ich izby stáli dvaja bratranci a tato.

,,Adam, Matej, čo tu robíte takto neskoro večer? A prečo ste neprišli skôr? ´´ spýtala sa prekvapene najstaršia sestra Lucia.

,,Nemohli sme skôr prísť, lebo sme boli na dovolenke a lietadlo meškalo. Našej mame volala vaša mama a povedala jej, že ste veľmi smutné, že sme tento rok neprišli na šibačku. A tak sme sa s rodičmi dohodli, že vás takto prekvapíme,“ povedal Adam.

A tak dievčatá vstali z mokrých postelí a chlapci ich poriadne vyšibali. Stredná sestra Jana porozdávala šibačom maľované vajíčka a iné výslužky. Chvíľu sa spolu pobavili a porozprávali, ale nemohli byť dlho. Predsa len, bola už noc. Tešili sa však na ráno, pretože bratranci u nich ostali spať.

© Richard Reksa

Riasoguľa

© Nela Šarlajová

Veľkonočné sviatky na slovensku

 

© Aneta Nemčíková

Veľkonočné sviatky vo svete

 

© Alexandra Politzerová

Reklama Kostihoj

 

© Soňa Bútorová

Reklama Hašlerky

 © Lucia Faciníková

Reklama Tradičná mamičkina polievočka

 

© Simona Hajdíková, 2021

Reklama Hra Rozprávkári

 

© Markéta Meleková, 2021

Reklama Jednoducho skvelá

  Simona Hajdíková, 2021

©

Reklama Apka pre jazykových analfabetov

 © Soňa Bútorová, 2021

Zverománia

 

Zverománia 

© Martina Matušíková, 2021

Rozhovor na farme

(Krátky scenár)

Osoby:

Ž: Kobyla Žuva

B: žriebätko Bela

F: kobyla Flika

Na farme.

Ž: Ahoj Flika, tak dávno sme sa nevideli.

F: Áno, máš pravdu. Spomínaš si ako nás rozdelili ako žriebätká?

Ž: Áno, už si spomínam. Flika, také sme boli kamarátky a rozdelili nás.

F: Máš pravdu Žuva, ale ako dobre, že sme sa stretli zasa spolu. A na tej istej farme.

Ž: Áno, je to super a hádam nás už nerozdelia.

F: Ja by som ti chcela predstaviť moje žriebätko Bela.

B: Dobrý deň teta.

Ž: Ahoj Bela. (k Žuve):Máš šťastie, že máš také krásne žriebätko. Aj ja by som chcela.

F: Neboj sa, dočkáš sa aj ty.

 

© Zoe Šterdasová

O hladnom vlkovi a srnke

V hlbokom lese niekde na Slovensku chodil po lese hladný vlk. Vlk je mäsožravec  a žije vo svorke. Tento však bol sám. Všade rástli smreky a buky. Hladný vlk mal huňatú hnedosivú srsť. Vrčal a ukazoval ostré zuby. Zrazu zacíti vo vzduchu srnku. Konečne nejaká potrava. Vlčisko začne po pachu stopovať srnku. Vystopuje ju ako pije vodu z lesnej studničky, musela byť veľmi smädná. Srnka bola hnedá ako každá srnka a mala štíhle nohy. Hladný vlk najskôr srnku pri studničke pozoroval. Srnka sa do sýta napila a vybrala sa preč od studničky, vlk vtedy zrazu vyskočil a zaútočil. Srnka na svojich rýchlych nohách rýchlo uskočila a začala pred hnedosivým vlkom utekať. Naháňali sa po celom lese. Srnka uskakovala a preskakovala aby sa nestala potravou pre vlka. Vlk sa však nechcel vzdať svojej koristi. Srnka zbadala husté tŕnie, skočila tam a ukryla sa a vlk si na tŕňoch popichal papuľu i ňufák. Vlk ešte hladnejší ako bol odišiel hľadať si ľahšiu korisť ako bola rýchla srnka. Srnka zostala v hustom tŕní tíško ležať a počkala kým po vlkovi nezostane ani jeho pach. Keď necítila vlčí pach, vyliezla z úkrytu a ponáhľala sa na blízku lúku. Na lúke ju čakalo jej malé sŕňatko. Sŕňatko bolo ukryté vo vysokej tráve. Keď počulo prichádzať svoju mamu srnu, vyskočilo z trávy. Mláďa srnky bolo ako každé malé sŕňatko bodkované aby sa maskovalo pred vlkom a inými predátormi. Mama srna sa zvítala so svojim mláďatkom a to začalo hltavo piť materinské mlieko.  Bolo už veľmi hladné, lebo mama srna sa oneskorila kvôli naháňačke s vlkom.  Srnka sa spokojne pásla na šťavnatej tráve a sýte sŕňa behalo okolo nej.  Dnešný deň sa im podarilo prežiť v lese plnom hladných vlkov.

© Peter Matušík, 2021

reklama na vankúš

 

autor videa na reklamu: Richard Reksa

Záhada Marilyn Monroe

Marilyn Monroe, vlastným menom Norma Jeane Baker narodená 1. júna 1926 v známom americkom štáte Kalifornia v meste Los Angeles, je stále populárna ako jedna z najatraktívnejších a najuznávanejších žien sveta a to práve vďaka jej umeleckému prejavu a neobvyklému spôsobu života.

Videonahrávka 29.3. 1939 - výpoveď Normy Jeane Baker

Ako malé dievča, vtedy keď ma sem mama zaviedla, plakala a opakovala, že ma miluje. So slovami prepáč mi to dievčatko, ma odovzdala pestúnke. Asi pred rokom, pri večeri mi jedna z pestúniek povedala, že mama bola chorá, ale nie tak obyčajne, bola chorá vo vnútri, ak ma chápete, vraj to má po babičke. Otca som nepoznala. Vraj odišiel keď som sa narodila, myslím, že ma nechcel. Od tej doby som vyrastala v pestúnskych rodinách. Do jedenástich rokov som žila v desiatich rodinách, no ani v jednej som neostala dlhšie ako rok. Predtým, ako som sa vôbec stihla uhniezdiť, zobrali si ma noví ľudia. Vedela som, že mám len samú seba. Neskôr ma dali do sirotinca, kde som si konečne našla novú priateľku. Volala sa Lisa. Lisa Jonesová. Všetkým by som priala mať priateľku akou mi je ona.

Videonahrávka 11.10. 1958 - výpoveď Lisy Jones

Norma bola moja najlepšia priateľka. Nevidela som ju odvtedy, čo si ma zobrali noví rodičia. Bolo to najlepšie dievča, aké som kedy stretla. Aj keď mávala veľa slabých chvíľ. Často bývala tichá a utiahnutá, dokonca mávala dni, kedy vôbec nevychádzala z izby. Chcela som jej pomôcť, no nevedela som ako. Povedala mi aj to, čo sa stalo s jej rodičmi. Tušila som, že to môže byť preto, no vždy keď som sa jej na to opýtala, nechcela o tom veľmi rozprávať. Pamätám si aj, že si všetko dávala za chybu. Samozrejme mala aj svetlé dni. Vždy pred spaním sme spolu chodili kradnúť do kuchyne koláčiky. Po obede sme skákali na švihadlách a hrali sa na morské panny. Raz keď pršalo, vykradli sme sa z izieb a do plastových kelímkov zbierali dážďovky.

Videonahrávka 11.10. 1958 - výpoveď pestúnky

Už od začiatku bola nejakým spôsobom popredu. Bola veľmi bystrá. Zatiaľčo sa ostatné deti deti učili maľovať, ona si už vedela zaviazať šnúrky. Všetko jej išlo tak nejak rýchlejšie. Taktiež bývala veľmi tvrdohlavá a občas bolo umenie skrotiť ju.

Videonahrávka 6.9. 1962. USA Kalifornia - výpoveď pestúnky 2

Rodičia ju opustili keď ich najviac potrebovala. Bože neviem si ani predstaviť čo by som robila na jej mieste, úbohé dieťa.

Videonahrávka 16. 12. 1941 USA Kalifornia - výpoveď pestúnky 3

Bola drzá. Odvrávala. (Smiech) Aj napriek tomu všetkému mala zlaté srdce. Pomáhala ako vedela. Mladučká si hľadala brigády len aby nám tu pomohla.

Videonahrávka 1. 6. 1950

Venoval som sa aj fotografovaniu pre rôzne časopisy či zákazky. Privyrábal som si aj vďaka práci vo vojenskej továrni.To bola robota. Nadrel som sa ako kôň a ten plat.. škoda reči ledva som z tej výplaty naškrábal na chleba. Ale viete, vtedy sa počítala každá minca. Cez leto.. bol to krásny deň. Znova v továrni. Tiež tam pracovala.Zbadal som ju .Jej prekrásnu mladú tvár.Norma. Bola ako anjel. Dohodli sme sa, že ju vyfotografujem na titulnú stranu časopisu pre ktorý som pracoval. Sľúbil som jej odmenu. No a keď to vypuklo, zákazky sa jej sypali zo všetkých strán. Niet divu. Pozrite sa ňu .Bolo to ako v rozprávke.

Začala sa Normina hviezdna kariéra.

V priebehu dvoch rokov si prefarbila vlasy na platinovú blond a zmenila si meno na Marilyn Monroe. Ako osemnásťročná sa nechala prehovoriť na sériu aktov, čo spôsobilo škandál najmä v jej neusilovnom študentskom živote. No vďaka začínajúcej sláve, modelingu a rozbiehajúcej sa hereckej kariére získavala mnoho výhod.

Videonahrávka 3.4. 1963 USA Kalifornia - výpoveď Marilyninho psychiatra

Nikto z ľudí s ktorými spolupracovala netušil čím si prechádza. Nikto. Trpela depresiou.

Z jej údajne rozprávkovým životom prichádzalo čo raz viac úzkostí. Žila so strachom z odmietnutia. Desila ju predstava, že sa nájde niekto kto sa natrvalo bude chcieť stať súčasťou jej života. Niekto kto sa bude snažiť ju spoznať.

Videonahrávka 5.2. 1949 - kolega, Bob Linan

Všade sa šepká, že sa sem dostala cez posteľ. Pozrite sa ňu. Čo by ste si mysleli vy? Veď ten jej muž.. jasné že tu má známosti...a že agent.

Videonahrávka 5.6. 1961 - psychiater

Nebola si istá, ničím čo robila. Nemyslela si, že má dostatočný talent, nadanie a krásu na to aby žila v takom svete. Strávila hodiny líčením. Niekedy žiadala aby sa scéna pretáčala viac než 30- krát.

Videonahrávka 9.11. 1950 - učiteľ herectva

Našiel som ju tam. Mala ústa plné práškov na spanie.

V tej dobe jej manžel podľahol infarktu. Bolo to strašné. Stále si prehrávam ten moment.

Videonahrávka 12.12 1950 - režisér

Vraj to bolo tretíkrát čo sa pokúšala vziať si život. Nechápem to. Prečo by sa zabíjala? Nedáva to zmysel.

Po smrti bývalého manžela si Marilyn vzala vplyvného muža Joa Harrysona

Videonahrávka 5.4. 1954 Marilyn tretí manžel Joe Harryson - mali sme dosť peňazí. Nechcel som aby si zbytočne robila hanbu. Sama si vybrala.

Videonahrávka 5.6. 1954 Marilyn- herectvo je moja vášeň, viete.. ani v sne by ma to nenapadlo. Občas mi síce trochu chýba voľnosť ale javisko je mojou múzou.

Videonahrávka 7.8.1963 kolegyňa- Niet pochýb, o tom že Marilyn bola úžasná herečka. Priam žiarila.No.. na javisku žiarila. Bola iná. No..myslím to tak, že ani jediná jedna z jej rolí ju nevystihovala. Často o samej sebe hovorila akoby nič z tých úspechov nebola jej zásluha, akoby vôbec nechcela prijať odmenu.

Videonahrávka 9.9.1954 psychiater -

Berie veľké množstvo liekov. Nevie bez nich fungovať. Je vyslovene závislá. Sama to odmieta pripustiť. Na nohách je len vďaka nim.

Videonahrávka 4.5.1965 nový učiteľ herectva - bol som rád, že sa ku mne prihlásil aj niekto kto mal skúsenosti. Pre ostatných to bol škandál. Bolo to úžasné. Učil som ich všetko. Po čase sme došli k ťažším cvičeniam. Učil som ich, že role nestačí len hrať, ale aj cítiť.

Bola to skúška pre nich všetkých.

Požiadal som ich, aby si vybavili najbolestivejšiu spomienku. Vtedy Marilyn bez slov utiekla. Všetci sa ju nechápavo snažili zastaviť. To bolo poslednýkrát, čo sa ukázala na mojich hodinách.

Videonahrávka 7.3.1967 psychiater - navštevovala hodiny herectva. Povedala mi to až o dva roky. Spomínala, že to bolo druhým začiatkom. Nechápal som to. Keď sa vrátila, množstvo liekov ktoré brala sa zvyšovalo. Neskôr som zašiel za jej bývalým učiteľom a sám mi povedal o tom incidente pri skúške. Vrátila sa do minulosti. Kým som si to uvedomil, bolo neskoro. Dlhé roky som si to dával za vinu. Bola to silná káva aj na mňa.

Videonahrávka 4.7.1960 Robert Kennedy- bratovi tak trochu stúpla sláva do hlavy. Myslí si, že sa takto môže správať k ženám. Ľúbim ju, zniesol by som jej aj modré z neba zatiaľ čo vážení pán prezident nevidí nikoho iného než seba.

Videonahrávka 4.9.1960 Morgan Hyley-
Viem, že sa zaplietla s prezidentom. Nechápal som prečo práve on. Predsa vedela, že ich románik nemá budúcnosť. John si nikdy nepúšťal nikoho príliš k telu. Bol tak zvláštne tajomný.

Videonahrávka 6.1.1961 Marilynin rozhovor s psychiatrom- videla som to. Hneď potom ma vyhodil z jeho domu. Povedal, že ak niečo poviem, zabije ma.

Videonahrávka 16.2.1964 Patrick Loyn- zničilo ma to. Odvtedy čo Johna zavraždili nemôžem pokojne spávať. Veľa sme spolu zažili.

Marilyn Monroe zomiera 4. Augusta 1962. Príčinou smrti bola "pravdepodobná samovražda."

5. Augusta 1962 Marilynina upratovačka- je to moja chyba. Mala som prísť skôr. Nič z toho by sa nestalo. Keď som ju tam našla, nevedela som čo robiť. Bola som zúfalá.

Videonahrávka 16.7. 1963 - bývalý kolega Bob Linan
Od začiatku som vedel, že zapadne do šoubiznisu. Bola ikonou. Prenadherná a nadaná žena. Mrzí ma čo sa jej stalo. Nezaslúžila si to.

Videonahrávka 7.12.1963 Josh Joy - hovorím vám, tá ženská niečo vedela. Viem to. Nie je vám všetkým podozrivé, že keď zomrela ostatní menili výpovede a žiadne stopy po samovražde sa nikdy nenašli? A o rok neskôr zomrie prezident. Nepríde mi to ako náhoda.


© Michaela Žatková, 2021

Ako mi zmenila život

Raz na okraji mesta Považská Bystrica bol malý byt v ktorom žila rodina Králikovcov. Mama Beáta, otec Richard a deti Saška a Miško. Saška mala 6 rokov a bola prváčka a Miško bol piatak, ale vyzeral oveľa starší. V škole bol vynikajúci žiak, mal dobré známky a aj hlavu plnú informácií, ale mal jeden problém. Bol veľmi zlý a šikanoval mladšie deti a keďže vyzeral oveľa vyspelejšie, nemal problém si začínať aj do starších. Toto správanie si opakoval aj doma na sestre, ale keďže jeho rodičia mali vlastnú firmu, boli veľmi zaneprázdnený, tak nemali čas toto Miškovo správanie riešiť. Začal deťom brať veci, vydierať ich, ničil školský majetok a v konečnom dôsledku začal fajčiť a zaplietol sa do obchodov s látkami, ktoré nepatrili do rúk takého malého chlapca ako bol Miško. Jeho rodičia už neraz navštívili riaditeľňu. Dokonca tiež už dva krát skončil aj na polícii, ale jeho správanie sa nijako nezmenilo. Z, ich syna sa stal vagabund, výtržník a do spoločnosti nevhodný človek. Raz keď vytopil polovicu školy, to už riaditeľku prestalo baviť a oznámila jeho rodičom, že Michal Králik je s okamžitou platnosťou preložený do ústavu pre nenapraviteľné deti slečny Mľaskotovej. Rodičia z toho boli prekvapený, keďže sa o syna veľmi nezaujímali, nechápali prečo zrovna takáto vážna zmena, no prijali ju v poriadku a s tým, že o ich syna bude dobre postarané a tak hneď na druhy týždeň sa ich syn pobral do novej školy slečny Mľaskotovej. Slečna Mlaskotová bola veľmi svojrázna a prísna žena. Nemala veľmi rada deti a každý ich priestupok proti pravidlám prísne trestala. Keď Miško dorazil do ústavu pre nenapraviteľných, bol zhrozený, radšej by bol na hoc jakom inom mieste len nie tu. Vyzeralo to tu ako väzenie pre maloletých. Obrovské chladné múry obklopovali celý ústav a na jeho vrchu bol zabudovaný ostnatý drôt. Okná tu boli zamrežované, deti mrzuté a ani vychovávajúci neboli o nič lepší. Býval na izbe s Martinom. Bol to celkom milý chlapec, len sa zaplietol so zlými ľuďmi a tak ho hneď preložili sem. Strava tu nebola bohvie aká, no dalo sa to vydržať. Aspoň zo začiatku to tak vyzeralo, ale po čase to tu bolo na nevydržanie. Miško bol stále trestaný. Skrátka nevydržal dlho žiť bez porušenia poriadku, no ale po asi šiestom treste sa rozhodol, že už radšej pravidlá porušovať nebude. Bolo zakázané fajčiť a tak ďalej. Človek by to nikdy nepovedal, že chlapec ako Miško sa môže zmeniť. Po roku sa Miško mohol vrátiť domov a do jeho normálnej školy. Spolužiaci ani jeho rodina ho skoro vôbec nespoznali. Stal sa z neho dobrý a poslušný chlapec. Ja osobne si neviem predstaviť, čo by sa z Miška stalo, keby nebol navštívil ústav pre nenapraviteľných slečny Mľaskotovej. Podľa mňa by sa z neho stal kriminálnik a skončil by v skutočnom väzení. A čo myslíte vy?

© Simona Hajdíková, 2021

Ako mi pes Megi zmenila život

na tému: Môj život sa zmenil, keď som stretla...

Ahoj, som Mia. Mám 10 rokov a mám veľmi, veľmi rada zvieratká. Dnes vám porozprávam môj príbeh.

Stalo sa to v jeden slnečný deň. Raz, keď si mama prezerala severské psy... "Deti poďte sa pozrieť, čo som našla!" "Áno už idemééé. Poď sestra" vykríkli sme a utekali k nej.. "Pozrite sa, čo som našla : 7 typov severských psov" a ukazovala nám ich obrázky.

"Mne sa z nich najviac páči tento – Nórsky losí pes" povedala som. Toto plemeno sa páčilo aj mame a sestre.

Mama sa pozrela na inzeráty a na jeden zavolala. Z telefonátu sme sa dozvedeli: Nórsky losí pes je pre nás veľmi drahý. Tak sme začali hľadať iné plemeno severského psa. Až na druhý deň sme našli ďalšie severské psy. Mama klikla na políčko Karelský Medvedí Pes. Tak sa nám zapáčil, že sme začali hľadať inzeráty na Karelského Medvedieho Psa. A rovno sme aj jeden inzerát našli. Naťukali sme uvedené telefonné číslo a pani nám povedala, že……”áno ešte máme dve fenky”. Keď som to počula, rozplakala som sa od šťastia. O takom psíkovi som už dávno snívala. Keď som sa pozrela na mamu, vedela som, že mi ho chce dopriať.

Nevedela som však, čo na to povie ocko. Bol akurát preč a on na zvieratá občas frfle. Tak som sa bála, čo na to povie. Ešte pred spaním som si hovorila, čo ak mi ocko toho psíka nedovolí. Mala som strach.

Na druhý deň to bolo veľké prekvapenie, keď ocko hneď súhlasil. Dlho som mu ďakovala a veľmi som sa tešila. Ale bol v tom háčik. Druhý deň sme mali ísť zbierať zemiaky. Našťastie to dedko zrušil a my sme mohli ísť pre môjho nového psíka.

Cesta nám ubehla rýchlo a celý čas som si predstavovala, ako bude môj psík naozaj vyzerať. Keď sme tam prišli, vybehli na mňa dva malé a dva veľké kamarátske psy. Jedno malé psíčatko sa okolo mňa motalo viac ako ostatné psy. Už som vedela, že toto šteniatko bude moje. Dala som mu meno Megi. Od tejto chvíle je zo mňa športovkyňa, ako moji rodičia.

Cesta domov bola so šteniatkom veselá. Trochu aj kňučalo, trochu aj spinkalo a bolo nám hlavne veselo.

Doma som si ju dala do mojej izbičky. Večer keď som zaspávala so šteniatkom pri nohách,  rozmýšľala som, aké by to bolo bez Megi. Určite by som toľko nebehala a nechodila von. Bolo by to bez nej nudné.

Toto bol začiatok môjho príbehu s Megi.


©Markéta Meleková, 2021

Papagáj Žeravica

Kedysi dávno pradávno, ked´ sa piesok lial a voda sypala, žil jeden kráľ, a mal dcéru Jasmínu. Jasmína o deň mala mať18 rokov a kráľ jej nemohol nájsť dar. Raz ked´ sa prechádzal po dedine, našiel obchodníka z papagájmi, išiel ku nemu a spýtal sa ho či si môže kúpiť papagája pre dcéru. Obchodník privolil a predal mu papagája. Keď išiel do hradu, len pri bráne ho zastavil rytier, ktorý došiel z vojny zo susedného kráľovstva a povedal, že on na nás útočil len preto, lebo chcel naspäť svoje papagáje. Ale kráľ odvetil, že on mu papagáje neukradol, tak povedal rytierovi nech papagája zanese princeznej Jasmíne. Rytier sa ho spýtal, že kde ho kúpil a tak mu kráľ odpovedal, že ho kúpil od obchodníka z dediny. Tak rytier zaniesol papagája Jasmíne a išiel hľadať obchodníka s papagájmi, no nenašiel ho, až napokon ked´ sa  vracal do hradu, uvidel zahaleného muža z vrecom, ktorý mieril do susedného kráľovstva. Tak neváhal a sledoval ho. Naozaj išiel do susedného kráľovstva. Ked´ vošiel do hradu, rytier naňho čakal. Ćakal asi hodinu až ten muž vyšiel z hradu s plným vrecom. To vreco sa mykalo a škriekalo, tak rytier neváhal a zastavil ho. Spýtal sa čo v tom vreci nesie, lenže muž neodpovedal. Rytier mu vrece zobral a pozrel sa. Bolo v ňom veľa papagájov, tak  zistil, že to on kradne tie papagáje. Zatvoril ho do žalára a čakal, kým sa vráti kráľ. Napokon sa kráľ vrátil, tak ho rytier zastavil a povedal, že chytil toho, kto kradne papagájov a zaviedol ho do žalára k tomu mužovi. Potom sa zistilo, že je to ten obchodník, od ktorého kúpil papagája. Tak nachystal koč, naložili papagájov a išli do susedného kráľovstva. Napokon sa dohodli zo susedným kráľom, že si jedného papagája môžu nechať a tak si kráľ vybral papagája s červeno oranžovo žltým perím a pomenovali ho Źeravica a neskôr po ňom pomenovali aj kráľovstvo.

© Martina Matušíková,2021

Zmenil mi život

Volám sa Richard a mám dvoch bratov. Starší Viliam má 12 rokov a menší Jurko má jeden rok. Kým sa narodil Jurko, s Vilkom som to mával celkom ťažké. Odkedy si pamätám, robil mi zle. Videli sme sa a často to končilo hádkou alebo bitkou. Ja som bol slabší, tak som skoro vždy prehral. Už som bol z toho taký háklivý, že som často zúril aj pre drobnosti. Aj rodičia boli z našich častých hádok nahnevaní. Keď som sa dozvedel, že budem mať ďalšieho súrodenca, potešil som sa. Konečne nebudem najmladší z rodiny. A nový súrodenec ma určite nebude biť. Všetko bude lepšie. A naozaj. Keď sa Jurko narodil, nesmeli sme sa tak často hádať, aby sme ho nezobudili alebo nevystrašili. Teraz je Jurko už trochu väčší a je s ním sranda. Mňa aj Viliama zabáva, staráme sa o neho. Jasné, že mi Viliam stále občas robí zle, ale už je to oveľa lepšie. A keď ma nahnevá, hrám sa s Jurkom, ktorý ma hneď rozveselí. Dúfam, že Jurko bude stále na mňa dobrý a budeme kamaráti. Ja mu určite nebudem ubližovať. Ani Viliam na neho nie je zlý.
(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretol...)
©Richard Reksa                                                                                

Mať kamaráta sa hodí

Jedno dievča ktoré sa volalo Mia  žije na Slovensku. Má 8 rokov a chodí do 2A. Rada sa rozpráva a hráva so spolužiakmi cez prestávky. V jeden úplne normálny deň prišla ich triedna pani učiteľka do triedy a vedľa nej stála žiačka z 2A menom Ema. ,, Toto je vaša nová spolužiačka.  Volá sa Ema, má 7 rokov a prišla z ďalekého mesta. Mia, máš voľné miesto. Nechaj Emu, aby si ku tebe sadla. Ďakujem.“ dopovedala pani učiteľka a Ema si sadla ku Mii. Ema sa hanbila a s Miou sa celkom nerozprávala. No o pár dní, si Ema všimla, že Mia spadla na zem. Ema išla za ňou, a opýtala sa jej: ,, Si v poriadku? Nebolí ťa niečo?“ ,, Nie, som v poriadku.“ ,, Tak pomôžem ti  Mia.“ Povedala celkom so zaváhaním Ema ,, Ďakujem. Si jediná, ktorá si ma všimla.“ Mia a Ema sa od vtedy spolu rozprávajú  pomáhajú si a chránia sa pri zlých situáciách.  Stali sa z nich veľmi dobré, no ja by som povedala, že najlepšie kamarátky. Nebyť tohto pádu, asi by sa Ema ešte doteraz hanbila. Mať kamaráta sa hodí. Pomáha vám, rozpráva sa s vami a chráni vás pri zlých situáciách. Správa sa jednoducho tak, ako Ema a Mia medzi sebou.

 

(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)

©Lucia Faciníková, 2021

...Start living not surviving...

 V jedno slnečné júlové popoludnie sa mi zmenil život.. Úplnou náhodou mi do života prišlo šťastie. Tým šťastím sa stala moja najlepšia kamarátka-Kate, ktorá otočila stránkou v knihe a otvorila v nej novú kapitolu. V predchádzajúcej etape môjho života som sa na svet pozerala úplne inak. Vôbec som sa nezamýšľala nad určitými vecami, ktoré som doposiaľ brala ako samozrejmosť. Avšak opak je pravdou, teraz si každú vec vážim a som vďačná za všetko čo sa v mojom živote stalo. Dnes som presvedčená, že sa všetko v živote deje z nejakého dôvodu.. Razom sa zmenil môj pohľad na svet, razom sa zo mňa stal niekto lepší, niekto statočnejší, jednoducho niekto iný. Možno vo mne prebudila moje skutočné ja a možno ma len zmenilo to, že som videla, ako sa k životu stavia ona. Prebudila ma z rozprávky, zložila mi ružové okuliare a otvorila mi oči.

Vždy som mala za potrebu mať okolo seba množstvo ľudí. Nevnímala som, kto je alebo nie je ten pravý, kto ma klame, podráža mi kolená... Záležalo mi len na počte osôb, nie na charakteri ani nič podobné, len aby ich bolo čo najviac. Našťastie sa to zmenilo a zmúdrela som, kým mi to úplne neprerástlo cez hlavu.

Uvedomila som si, že k šťastiu nepotrebujete byť obklopený desiatkami ľudí, vlastne vám k tomu stačí len rodina a blízky priatelia. Taktiež som si uvedomila, že život je vlastne úplne úžasný, keď máte po boku tie správne osoby, ktoré vás dokážu rozosmiať a spraviť vás šťastnými už len tým, že existujú.

Kate mi dala do života to najdôležitejšie vďaka čomu som sa dopracovala tam kde som dnes - motiváciu, energiu, nádej, silu...jednoducho povedané, ukázala mi, že mám v nej oporu a podporila ma.

Väčšinu času života som brala ako samozrejmosť, no dnes si stojím za tým, že čas je naozaj vzácny a život až príliš krátky na to, aby sme ho venovali niekomu, kto nám za to nestojí a nezaslúži si ho. Je to vzácnosť a my s ním nemôžme mrhať! Naše sny však čas potrebujú, keď veríme, nestrácame nádej, bojujeme a nevzdávame sa ich, tak ono to časom príde. Nikto ani nič vám nemôže brániť vo vašich snoch! Vždy tu bude niekto, kto vo vás bude veriť a podporovať vás na vašej ceste. Vy v seba musíte veriť, bojovať za seba a zvládnete to. Zvládla som to ja, zvládnete to aj vy.

Som nesmierne vďačná, že mi prišla do života a môj život bez nej si už viac nedokážem predstaviť. Keby som Kate nestretla, tak by bol život oveľa náročnejší a bol by len čiernobiely, pretože práve ona doňho priniesla dúhu a môj život sa konečne stal životom. Prestala som prežívať a začala som skutočne žiť! Som si istá, že práve ona zachránila môj život.. Ďakujem za ňu!!

(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)



© Karolína Kršáková, 2021

Kniha môže byť zmysel života

Hovoríte si, že kniha nemôže váš život zmeniť. „ Veď je to iba vymyslený príbeh, postavy sú samé fantastické a keď sú nie je fantastické, tak je s nimi nuda.“ Ak si toto myslíte neviem či na tom bude niečo pravdy, ale nechajte to tak a uvidíte, či vás tento príbeh presvedčí o opaku alebo váš názor bude taký istý. V jeden obyčajný deň som si ako obvykle išla prečítať knihu. Kniha sa volala Zakliate jedenáste narodeniny a túto knihu som dostala od babky deň pred  jedenástymi narodeninami. Knihu som si hneď začala čítať, bola som veľmi zvedavá. Na jedenáste narodeniny som sa až tak netešila. Chcela som mať ešte 10, predsa sa mi akosi zapáčil ten štvrtý ročník a ľudia čakajú, že v určitých situáciach budem uvažovať a jednať vyspelejšie, takže ma to k tej knihe lákalo viac a viac. Začala som čítať, čítala som a čítala, tak trošku si to teraz ujasnime. Bolo to o Amande, ktorá má jedenásť a teší sa na perfektnú oslavu, ale celý deň už  od rána je veľká katastrofa. A najhoršie je, že sa pohádala s najlepším kamarátom Leom s ktorým oslavujú spolu narodeniny každý rok  v ten istý deň. Večer zalezie pod posteľ a je rada, že má tento otrasný deň za sebou, ale keď sa zobudí, narodeniny sa znova zopakujú a znova a znova. Potom sa vyberie za svojim najlepším kamarátom Leom a Leo Amande povedal, že má taký istý problém ako ona a že jeho narodeniny tiež neboli prechádzka ružovou záhradou. Spolu vymysleli plán, ako túto pohromu zastaviť a už sú zasa kamaráti. Plán znel jasne, veci ktoré sa neustále opakujú zamenia vecami ktoré sa za ten deň nevystriedali a toto sa znažili robiť celý deň. Nedá sa povedať, že by im to nevyšlo, ale ružové to nebolo a tak po celom namáhavom dni išli spať, a ráno bolo už všetko inak. Leo a Amanda zažili parádnu oslavu plnú zábavy, radosti, ale hlavne túto oslavu prežili spolu. Trochu sa obávali druhého dňa, ale druhý deň bol ešte lepší. Nie v tom, že by bola druhá oslava, ale preto, že sa im zapáčil druhý stupeň a boli po dlhom čase znova kamaráti, najlepší. No čo kamaráti, zmenil sa váš názor? Aspoň tá Amanda a Leo vás inšpirovali ako mňa? Neviem ako vy, ale po tomto prečítaní som prestala mať strach z druhého stupňa a ako zareagujem na určité situácie tým sa vôbec netrápim. Uvažujem a jednám od srdca. Napríklad minulý týždeň sa mi stala situácia, že sa ma taký dôchodca spýtal, kde je smotana na varenie. Ja ako sa tomu nijako nerozumiem a mám problém nájsť sama smotanu, no a keď  si to tak zoberiem, keby som si knihu neprečítala, moja reakcia by bola v prvom rade tréma a mala by som sa strach opýtať sa predavačky. Proste prišlo mi to také blbé, ale keď že som si knihu prečítala, spomenula  som si na Amandu, ktorá bola veľmi pohádaná z Leom a napriek tomu išla za ním, aby jej pomohol a dopadlo to dobre, takže aj keď nechcela ísť za Leom, prekonala svoju hrdosť a išla. Aj ja som prekonala hrdosť a spýtala sa predavačky, kde je smotana a ujo mi povedal, že mi veľmi ďakuje za pomoc. Trochu som sa mu čudovala, opýtať sa vie každý nie? Ale bola som rada, že som predsa trolilinku pomohla.

(na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)

Soňa Bútorová, 2021

Dobre, že som sa v ten večer stratila

Už dlhšiu dobu sa všetko zdalo šedo-čierne. Na učenie som nemala žiadnu motiváciu, všetko sa zdalo, že ide dolu tým najstrmším kopcom, aký môžete nájsť. Môj život ma začal nudiť, stále to isté dookola. Ako na pokazenom kolotoči. Nemať žiadnych kamarátov mi nikdy doteraz nevadilo. Ostatný ľudia si užívajú svoje životy a ja nerobím nič, tým myslím môj každodenný maratón seriálov a nápadov, ktoré ma omrzia po menej ako 10 minútach.  Toto muselo skončiť.

Ale čím začať? Ako prvé mi napadlo to odložiť na budúci týždeň, ale niekde musím začať. Ako najlepší nápad sa mi zdalo dať dokopy všetky moje problémy: moje známky, môj sociálny život, moja postava, závislosť na sociálnych sieťach. Po pár minútach som sa v tom stratila a frustrovaná sa rozhodla ísť sa prejsť do neďalekej kaviarne a dať si môj obľúbený koláč a ľadovú kávu. Chodím tam veľmi často, takže to, že som sa ocitla o 20:00 v časti mesta, ktorú nepoznám, bolo veľmi prekvapujúce (v zlom zmysle slova). Asi som sa zahľadela až moc do mojich problémov. Všetky moje zmysly sa na cestu nesústredili. Keď som sa  vrátila do prítomnosti, začala som rozmýšľať. Každou sekundou sa táto situácia zdala horšia. Bývam vo veľmi veľkom meste a do tejto časti som ani nevkročila. Nevedela som, či mám ísť doľava, alebo doprava a v blízkosti nebolo ani duše. Prešla som pár ulíc, ale nikde som nevidela nič známe. Asi si hovoríte ,, Prečo niekomu nezavolala?´´, mala som pri sebe iba peňaženku s peniazmi do kaviarne, mobil som si zo sebou nebrala. Pár minút pred odchodom sa mi vybil, takže bolo zbytočné ho brať. K môjmu listu problémov som si mohla pripísať moju hlúposť.  Začala som ako zbabelá behať z jednej strany chodníka na druhú a potom to isté na iných uliciach. Ešte dobre, že tam nikto nebo,l čo by si o mne len mysleli. Momentálne bola ale podstatnejšia otázka, čo si mysleli že robím, moji rodičia, museli sa o mňa báť. Síce s nimi už pár rokov nemám veľmi dobrý vzťah, čo je mi celkom ľúto, stále som ich dcéra. Po hodine blúdenia som si v zúfalstve sadla na chodník, keď za mnou zrazu niekto prišiel. Už som sa chystala brániť , keby ma chce napadnúť, ale z toho človeka vyšlo prekvapujúco príjemným hlasom ,,si v poriadku?´´. Po lepšom pohľade na záhadnú osobu sa zo tmy zjavilo dievča, o pár cm nižšie ako ja s hnedými vlasmi a očami. Mala oblečené čierne rifle s modrou mikinou. Na moje počudovanie vyzerala celkom milo. Celkom chápem prečo sa ma to spýtala, vyzerala som dosť stratene. ,,Zablúdila som a nemám pri sebe mobil´´ odpovedala som jej. Spýtala sa ma kde bývam a na moje šťastie, vedela kde to je, lebo o ulicu ďalej býva jej teta a ujo. Ponúkla sa mi, že ma tam doprevadí. Myslím, že nám všetkým rodičia vraveli, že sa nemáme rozprávať s cudzími ľuďmi. Ale toto dievča vyzerá veľmi milo a malo 15 tak isto ako ja. Chodí do školy kúsok od mojej a volá sa Ema. Domov som šťastne došla, rodičia boli nahnevaný, ale to mi nevadilo, lebo som si v tento večer spravila novú priateľku, vymenili sme si telefónne čísla, lebo sme mali po ceste ku mne domov veľmi dobrý rozhovor  a vyzeralo to tak, že sme si celkom sadli.

Uplynulo pár dní a ja a Ema sme si písali a rozhodli sa ísť von do mojej už spomínanej obľúbenej kaviarne. Celkom som sa tešila, lebo o pol hodinu s Emou bola väčšia sranda, ako za posledných 5 rokov môjho nudného života. Naša spoločná káva prebehla super a ja som sa tešila na naše ďalšie stretnutie. Stretli sme sa veľmi veľa krát a každý jeden raz sme sa o sebe dozvedeli viac a viac vecí. Ako mi Ema povedala, tiež nebola veľmi spoločenský typ a nemala veľa kamarátov. Vo veľa veciach sme si rozumeli. Už to bude pár mesiacov, čo sme sa stretli a v mojom živote sa toho veľa zmenilo. Ema je vynikajúca žiačka a má veľmi dobré známky v škole, pomohla mi zlepšiť si svoje známky. A  dala mi motiváciu.  Niekedy by som chcela mať také dobré známky ako ona. Ale Eme som pomohla aj ja, myslím, že jej chýbala iba priateľka, a to isté aj mne. Ja a Ema sme najlepšie kamarátky a navzájom si vždy vieme pomôcť a dopĺňame sa. Môj pohľad sa celkovo zmenil a to iba jednou osobou. Život nakoniec nie je až tak nudný a všetky problémy sa dajú vyriešiť ak človek chce. Dobre že som sa v ten večer stratila, kto vie ako by som dopadla, našťastie nad tým nemusím rozmýšľať.

 (na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)

 

© Barbora Ďurišová, 2021

Rozhovor s tatom Ľubom

 

Kamaráti, viete, čo robí môj tato Ľubo? Čítajte ďalej a dozviete sa o jeho zaujímavej práci.

 Aká je tvoja práca tato?

Pacujem v počítačovom programe Inventor, v ktorom modelujem súčiastky.

Aké súčiastky modeluješ, do akého stroja?

Modelujem a kreslím súčiastky do eskalátorov.

Čo je to eskalátor?

Eskalátor sú pohyblivé schody, napríklad vo veľkých obchodných domoch.

Ako funguje eskalátor?

Eskalátory majú schody, ktoré sú spojené reťazou, ktorá je poháňaná motorom s prevodovkou.

Čo  znamená eskalátor?

Je to spojenie dvoch slov anglického elevator – výťah a latinského scalae – schodisko.

Ďakujem za rozhovor.

Redaktor: Peter Matušík, 2021

3.ročník

Pre mňa sú vzácne všetky

 Môj dedko má už takmer 81 rokov. Mal v živote veľa záľub. Zbieral známky, ktoré mi dal do opatery, aby som v tom pokračovala. Opýtala som sa ho na zopár otázok.

  Od koľkých rokov si začal zbierať známky?

 Začal som ich zbierať, keď som sa vrátil z vojenčiny, keď som mal 21 rokov.

 Venuješ sa tomu ako známy zberateľ?

Nie. Len ako bežný človek. Je to moja záľuba len tak náhodilo, keď som dostal pohľadnicu a bola tam nová známka, tak som si ju odložil.

 Koľko sa ti v živote podarilo nazbierať známok?

Je ich asi zhruba 500.

 Ktorá z tvojich známok má najväčšiu cenu?

 Pre mňa sú vzácne všetky. Mám lásku ku všetkým a ani jednu by som nevyhodil.

 Akú záľubu okrem zbierania známok ešte máš?

 Zbieranie vianočných pohľadníc a starých mincí.

 Ako dlho ich zbieraš?

 Pohľadnice som začal zbierať, keď som zostal na dôchodku. Mince zbieram v podstate tiež od vtedy, ako som prišiel z vojenčiny.

Aké máš druhy mincí?

 Mám jubilejné mince. Sú na nich prezidenti za posledných 100 rokov. A bežné staré mince, ktoré som nazbieral, keď som bol na cestách v zahraničí alebo na rekreácii.

 Aké sú tvoje najstaršie mince?

 Len z minulého storočia.

 Z akých štátov máš mince?

 Napríklad z Česka, Poľska, Nemecka, Ruska aj Maďarska.

Vidím dedko, že si naozaj šťastný zo svojich zbierok a teším sa s tebou a ďakujem za rozhovor.

 Aj ja ďakujem.

Redaktorka: Nela Šarlajová

Veľa si vymýšľam

 

Dobrý deň, milý čitatelia, dovoľte aby som vám predstavila mladú spisovateľku Petru Nyemecovú, ktorá nám porozpráva o svojej tvorbe.

 Kedy ste začali s pišaním kníh ?

 Tak bolo to zhruba  pred dvoma rokmi.

Túžite po tom, aby si vaše príbehy prečítalo čo najviac čitateľov?

 Samozrejme, že ma veľmi poteší, keď si moju knihu kúpi čo najviac čitateľov.

 Ako sa vola váš prvý príbeh ?

Volá sa  "Shawn je stratený v tme".

Čitateľov by zaujímala hlavná postava a o čom bude celý príbeh.

Shawn je mladý spevák, ktorý stratí rodinu a dostane sa do depresií a prestane spievať.

Aký žáner kníh píšete a na akú vekovú kategóriu sa zameriavate?

 Píšem romány ,drámu, detektívky,rozprávky. Myslím si, že som zameraná na všetky vekové kategórie od detí až po seniorov, haha.

Prezradíte nám aj pár názvov z vašich aktuálnych kníh?

 Poviem pár najzaujímavejších, napríklad: Slzy Collbyho Brocka, Za dverami mojich snov, Po stopách vraha, a rozprávka Uško v sáčku sa ešte len pripravuje.

Kde čerpáte inšpiráciu ?

Hlavne zo života. Veľa si vymýšľam a prirovnávam to k mojim obľúbeným idolom.

Kedy ju plánujete asi vydať?

Ešte tam doplním pár myšlienok a myslím, že bude hotová. Tak najneskôr do konca leta 2021.

A ako sa bude volať?

Shawn je stratený v tme. A hneď po nej mám rozpracovanú rozprávku s názvom Uško v sáčku. Každého koho to zaujalo si ju môže kúpiť a prečítať.

 Ďakujem že ste prijali pozvanie a porozprávali nám o vašich plánoch a prajem veľa úspechov v novej tvorbe.

Ďakujem.

Redaktorka: Viktória Jurkovičová, 2021 

Taxikár tato

 

Dobrý deň. Dnes som si pre vás pripravil rozhovor s mojim octom. Prečo práve s ním? Môj otec je taxikár. Taxikárčenie je podľa mňa zaujímavé a ja dúfam, že v dospelosti budem taký dobrý šofér ako otec.

Ako dlho si taxikár ?

2 roky.

Čo ťa na práci baví ?

Šoférovanie.

Aká je tvoja najvtipnejšia historka ?

Tri dievčatá sa odviezli a nemali čím zaplatiť. Tak som im zobral telefóny, aby nezabudli zaplatiť. Potom na mňa zavolali políciu, že som im tie telefóny ukradol.

Aká ja tvoja najnepríjemnejšia historka ?

Keď ma chcel pasažier zbiť.

Čo je na šoférovaní najhoršie ?

Šmykľavá cesta.

Čím si chcel byť, keď si bol malý ?

Kozmonautom.

Prečo si taxikár.

Lebo ma baví šoférovať.

A prečo si nezostal v tvojej minulej práci ?

Lebo ma už prestala baviť, potreboval som zmenu.

Vyštudoval si vysokú školu ?

Áno.

A akú ?

Dopravnú.

Teraz počas korony sa vezú ľudia viac alebo menej?

Menej.

A si s tým spokojný?

Nepáči sa mi to.

Ďakujem za rozhovor a želám ti veľa spokojných pasažierov.

Redaktor: Richard Rexa, 2021

Vojna je veľmi zlá

 

Môj pradedko sa volá Milan a prežil 2.svetovú vojnu. Býva v Brvništi a porozpráva ako to za tých čias bolo.

Koľko si mal rokov keď bola vojna?

Keď 2.svetová vojna začala mal som 6 rokov, a keď skončila 12.

 Aký si mal z toho všetkého pocit?

Nemal som z toho dobrý pocit. Raz sme dokonca museli spať v dome na povale, keď sme počuli výstrely medzi Papradnom a Brvnišťom.

Ako ste vlastne mohli žiť?

Zo začiatku sme chodili do školy. U nás bol pokoj. Takže sa aj pracovalo. Neskôr sme sa však museli pripojiť k Nemcom a bolo to už horšie. V škole sme sa pomaly museli učiť aj po Nemecky.

Bol niekto z tvojej rodiny na vojne? Ako žili deti na dedine počas 2.svetovej vojny?

Z našej rodiny nikto. Ale naši susedia boli niekde pri Ukrajine, aby pomohli. Dokonca aj niektorí muži museli chodiť, alebo išli dobrovoľne pracovať do nemeckých fabrík.

Aký bol tvoj najväčší zážitok, pri ktorom si sa najviac bál?

Chodili sme pásť kravy v oblasti kde sa to volalo Hlboké. Zrazu sme nad nami začuli veľký hukot. Pozreli sme sa hore a videli sme asi 200 amerických lietadiel. Jedno bolo aj postrelené, keď chcelo vystreliť bombu. Bomba spadla v Stupnom, na Javorníky a v Udiči na školu.

 Ako to bolo po vojne?

Bolo to všelijaké. Niektorý ľudia boli aj ozbrojený a napádali ľudí. Ešte pred koncom vojny Nemci chytili ľudí, ktorý išli do Papradna do hôr. Partizáni ich našťastie zachránili.

 Čo by si mali deti v dnešnej dobe viac vážiť?

Určite pokoj, mier a slobodu. Vojna je veľmi zlá. Mali by si aj dobre nažívať, kým ešte niečo také neprišlo.

Ďakujem Ti za tento rozhovor a prajem Ti veľa zdravia a dobrej nálady v živote.

Redaktorka: Lucia Faciníková

Prečo práve klavír

Ahojte, dnes som si pozvala moju sestru Marietu Melekovú z Kostolca, ktorá mi odpovie na šesť otázok ohľadne jej hudobného talentu na klavír.

Ďakujem že si prijala moje pozvanie.

 Aj mňa teší že tu dnes môžem byť.

  Prečo práve klavír? Mohla si si vybrať gitaru, husle a tak ďalej…..

 Klavír má pekný zvuk. Keď mi mama pustila video, kde niekto hral na klavíri, tak som si to užívala, bolo to nádherné.

 Čo ťa najviac baví na klavíri?

Túto dobu ma najviac baví skladba „Zaklínač hadov“.

  Na koľkých koncertoch si hrala?

 Na jednom, ale tento rok som mala mať ďalší, no tento rok mi to pokazila korona. Poslala som video pani učiteľke. Bol to malý koncertík iba pre pani učiteľku.

 Myslíš si, že klavír je ľahký, alebo ťažký hudobný nástroj?

 Je to medzi tým.

 Čo by mal vedieť človek, keď ide na skúšky na klavír?

 Ja som na skúškach vytlieskavala rytmus.

 Doporučuješ deťom aj dospelým prihlásiť sa na tento hudobný nástroj a prečo?

 Jasné, že doporučujem, má krásny zvuk. Kto má rád zvuk klavíra, neváhajte a choďte sa prihlásiť na klavír.

  Ďakujem za rozhovor.

 Ďakujem za pozvanie.

Redaktorka: Markéta Meleková, 2021

Od hrncov do kuchyne

Na úvod by som vám chcela predstaviť Jarmilu Briestenskú, moju babku, ktorá žije v dedinke Prečín. Bola obyčajná kuchárka a potom sa z nej stala vedúca kuchyne.

Prečo si sa rozhodla robiť túto prácu ?

Táto práca ma vždy bavila, mám rada, keď deťom chutí, čo im pripravujeme a snažím sa, aby ich strava bola čo najviac pestrá a aby si aj pochutili.

Tvoje začiatky ako kuchárky boli ťažké ?

Áno, keď som začínala pred 34 rokmi, ešte sme nemali stroje, ktoré by nám prácu uľahčili, takže sme všetko museli robiť ručne. Bolo to veľmi namáhavé, ale dnešná doba nám toho ponúka viac a aj strava je omnoho pestrejšia, takže sme veľmi radi, že naším stravníkom chutia naše jedlá.

Mala si niekedy takú chvíľku, že si si povedala: „S touto prácou končím!“ ?

Áno, boli také chvíľky. Veľakrát som prichádzala do práce aj z práce vyčerpaná, ale to všetko sa dalo do poriadku, pominulo a ja mám svoju prácu veľmi rada.

Akoby si inšpirovala iné kuchárky, čo deťom pripravovať, aby bolo čo najmenej odpadu, hlavne, aby si pochutili a bolo by to prospešné pre ich organizmus?

Jedlá musia byť hlavne pekné na výzor, to si deti všimnú ako prvé a aby boli aj zdravé, tak to riešim napríklad tým, že z nastrúhanej mrkvy či papriky urobím vlasy nejakému smajlíkovi, ktorý je stvárňovaný kečupom. Máme aj všelijaké smiešne názvy na jedlá, napríklad, lečo - námorník Pepo, brokolicová polievka - kivová polievka a skoro nikdy deti nenechajú na tanieri kuriatko s ryžou, parené buchty a všetko, čo je sladké.

Ktoré jedlá deti neznášajú?

Tak, to je ťažko povedať, každý má rád niečo iné, ale celkovo deti nechávajú najviac na tanieri polievky a zeleninové šaláty.

Zasahovala práca niekedy to tvojho súkromia tak, že si nemala čas na seba ani na rodinu?

Myslím si, že ani nie, tá práca sa ešte dá zvládnuť, snažím si čo najviac urobiť v robote, ale myšlienkami som stále v práci. Rozmýšľam, čo urobíme deťom na obed, aká náhrada bude, keď nám nedovezú mäso. Áno, práca so mnou žije aj doma.

Ako ťa vnímajú ostatní v robote? Si pre nich iba vedúca alebo ťa berú ako rovnocennú, skôr až by som povedala, kamarátku ?

No, to by ste sa museli opýtať ich, ale myslím si, že máme dobrý kolektív a aj si medzi sebou rozumieme. Mne nerobí absolútne problém ísť niekedy vypomôcť v kuchyni, tú prácu som sama robila a stále ma to ešte baví a za tie roky sa z nás stali aj kamarátky.

Nájde sa niekto v tvojom okolí, kto ti prácu závidí?

Ja si myslím, že nie a nemá mi ani čo závidieť, je to práca, ktorá je dôsledná a musí mať poriadok.

Ako by si jednou vetou opísala svoju prácu v kuchyni?

Práca v kuchyni je ťažká, namáhavá, ale tá práca, ktorú odvedieme voči stravníkom, sa nám vráti tým, že dupľujú a je málo odpadu.

Redaktorka: Soňa Bútorová, 2021

Kto veľa číta, veľa sa dožije

Dobrý deň, v mojej krátkej reportáži sa dozvieme niečo viac o pani Hajdíkovaj a jej veľkom koníčku čítať.

Som rada že ste prijali moje pozvanie do tejto reportáže. Môžeme začať? 

Áno.

Prvá otázka, odkedy sa venujete čítaniu kníh?

Mám taký dojem, že by to mohlo byť tak nejak v tretej triede.

 Aké knihy čítate najradšej?

Najradšej čítam asi historické knihy, romány, ale veľmi rada čítam aj detektívky.

 Aký je váš najobľúbenejší spisovateľ?

Najobľúbenejší spisovateľ je asi Dominik Dán, ale aj Jozef Dvořák.

 Aká je vaša najobľúbenejšia kniha?

Teraz od Jozefa Dvořáka-Stopy dávnej minulosti, alebo aj od Dominika Dána-Červený kapitán. 

 Približne ako dlho vám trvá prečítať priemernú knihu?

(150-200 str.) Tak ak je zaujímavá tak aj dva až tri večery. 

 To znamená že čítate najmä večer? 

 Áno najčastejšie večer, ale ak je čas tak aj cez deň.

 Aké máte pocity pri čítaní nejakej zaujímavej knihy? 

 Ako kedy, ale väčšinou tak zrelaxujem, oddýchnem si, zabudnem na starosti, premiestnim sa ako keby do deja a užívam si to.

 Na akú alebo aké knihy ste najviac hrdá, že ste mali tú možnosť si ich prečítať?

 Keď som bola ešte školáčka, tak si pamätám na Záhady troch pátračov. To bola v tej dobe moja najlepšia séria kníh, potom aj Tarzan a Stopy.

 Ako rada čítate na stupnici od jeden po desať?

 Tak to určite desať.

 Preferujete knihy s ilustráciami alebo bez? 

 Ak čítam historickú knihu tak som radšej, keď sú tam obrázky, aby som mala lepšiu predstavu, ale ak detektívky, tak mi to je viac menej jedno. 

 Dalo vám čítanie kníh niečo do života? 

 Áno. 

 A smiem vedieť čo? 

 Samozrejme. V prvom rade som si zlepšila čítanie, ale rozšírilo mi to aj slovnú zásobu. 

 Čítate to, čo vás zaujíma, alebo sa sústredíte na hrúbku kníh a podľa toho si ich vyberáte?

 Tak samozrejme, že čítam to čo ma zaujíma a to čo ma baví, takže na hrúbku kníh sa nezameriavam.

 Čo by ste poradili budúcim čitateľom na povzbudenie ku čítaniu?

 Aby čítali to, čo sa im páči, to čo ich zaujíma, aby o tom neskôr mohli rozprávať čo čítali a mali lepšie spomienky. Ale taktiež som počula, že kto veľa číta, veľa sa dožije, takže aj to môže byť pre niekoho také malé povzbudenie.

 Už na vás nemám viac otázok. Som rada, že ste sem prišli a mohli sme sa porozprávať.

Redaktorka: Simona Hajdíková, 2021