Rozhovor s tatom Ľubom

 

Kamaráti, viete, čo robí môj tato Ľubo? Čítajte ďalej a dozviete sa o jeho zaujímavej práci.

 Aká je tvoja práca tato?

Pacujem v počítačovom programe Inventor, v ktorom modelujem súčiastky.

Aké súčiastky modeluješ, do akého stroja?

Modelujem a kreslím súčiastky do eskalátorov.

Čo je to eskalátor?

Eskalátor sú pohyblivé schody, napríklad vo veľkých obchodných domoch.

Ako funguje eskalátor?

Eskalátory majú schody, ktoré sú spojené reťazou, ktorá je poháňaná motorom s prevodovkou.

Čo  znamená eskalátor?

Je to spojenie dvoch slov anglického elevator – výťah a latinského scalae – schodisko.

Ďakujem za rozhovor.

Redaktor: Peter Matušík, 2021

3.ročník

Pre mňa sú vzácne všetky

 Môj dedko má už takmer 81 rokov. Mal v živote veľa záľub. Zbieral známky, ktoré mi dal do opatery, aby som v tom pokračovala. Opýtala som sa ho na zopár otázok.

  Od koľkých rokov si začal zbierať známky?

 Začal som ich zbierať, keď som sa vrátil z vojenčiny, keď som mal 21 rokov.

 Venuješ sa tomu ako známy zberateľ?

Nie. Len ako bežný človek. Je to moja záľuba len tak náhodilo, keď som dostal pohľadnicu a bola tam nová známka, tak som si ju odložil.

 Koľko sa ti v živote podarilo nazbierať známok?

Je ich asi zhruba 500.

 Ktorá z tvojich známok má najväčšiu cenu?

 Pre mňa sú vzácne všetky. Mám lásku ku všetkým a ani jednu by som nevyhodil.

 Akú záľubu okrem zbierania známok ešte máš?

 Zbieranie vianočných pohľadníc a starých mincí.

 Ako dlho ich zbieraš?

 Pohľadnice som začal zbierať, keď som zostal na dôchodku. Mince zbieram v podstate tiež od vtedy, ako som prišiel z vojenčiny.

Aké máš druhy mincí?

 Mám jubilejné mince. Sú na nich prezidenti za posledných 100 rokov. A bežné staré mince, ktoré som nazbieral, keď som bol na cestách v zahraničí alebo na rekreácii.

 Aké sú tvoje najstaršie mince?

 Len z minulého storočia.

 Z akých štátov máš mince?

 Napríklad z Česka, Poľska, Nemecka, Ruska aj Maďarska.

Vidím dedko, že si naozaj šťastný zo svojich zbierok a teším sa s tebou a ďakujem za rozhovor.

 Aj ja ďakujem.

Redaktorka: Nela Šarlajová

Veľa si vymýšľam

 

Dobrý deň, milý čitatelia, dovoľte aby som vám predstavila mladú spisovateľku Petru Nyemecovú, ktorá nám porozpráva o svojej tvorbe.

 Kedy ste začali s pišaním kníh ?

 Tak bolo to zhruba  pred dvoma rokmi.

Túžite po tom, aby si vaše príbehy prečítalo čo najviac čitateľov?

 Samozrejme, že ma veľmi poteší, keď si moju knihu kúpi čo najviac čitateľov.

 Ako sa vola váš prvý príbeh ?

Volá sa  "Shawn je stratený v tme".

Čitateľov by zaujímala hlavná postava a o čom bude celý príbeh.

Shawn je mladý spevák, ktorý stratí rodinu a dostane sa do depresií a prestane spievať.

Aký žáner kníh píšete a na akú vekovú kategóriu sa zameriavate?

 Píšem romány ,drámu, detektívky,rozprávky. Myslím si, že som zameraná na všetky vekové kategórie od detí až po seniorov, haha.

Prezradíte nám aj pár názvov z vašich aktuálnych kníh?

 Poviem pár najzaujímavejších, napríklad: Slzy Collbyho Brocka, Za dverami mojich snov, Po stopách vraha, a rozprávka Uško v sáčku sa ešte len pripravuje.

Kde čerpáte inšpiráciu ?

Hlavne zo života. Veľa si vymýšľam a prirovnávam to k mojim obľúbeným idolom.

Kedy ju plánujete asi vydať?

Ešte tam doplním pár myšlienok a myslím, že bude hotová. Tak najneskôr do konca leta 2021.

A ako sa bude volať?

Shawn je stratený v tme. A hneď po nej mám rozpracovanú rozprávku s názvom Uško v sáčku. Každého koho to zaujalo si ju môže kúpiť a prečítať.

 Ďakujem že ste prijali pozvanie a porozprávali nám o vašich plánoch a prajem veľa úspechov v novej tvorbe.

Ďakujem.

Redaktorka: Viktória Jurkovičová, 2021 

Taxikár tato

 

Dobrý deň. Dnes som si pre vás pripravil rozhovor s mojim octom. Prečo práve s ním? Môj otec je taxikár. Taxikárčenie je podľa mňa zaujímavé a ja dúfam, že v dospelosti budem taký dobrý šofér ako otec.

Ako dlho si taxikár ?

2 roky.

Čo ťa na práci baví ?

Šoférovanie.

Aká je tvoja najvtipnejšia historka ?

Tri dievčatá sa odviezli a nemali čím zaplatiť. Tak som im zobral telefóny, aby nezabudli zaplatiť. Potom na mňa zavolali políciu, že som im tie telefóny ukradol.

Aká ja tvoja najnepríjemnejšia historka ?

Keď ma chcel pasažier zbiť.

Čo je na šoférovaní najhoršie ?

Šmykľavá cesta.

Čím si chcel byť, keď si bol malý ?

Kozmonautom.

Prečo si taxikár.

Lebo ma baví šoférovať.

A prečo si nezostal v tvojej minulej práci ?

Lebo ma už prestala baviť, potreboval som zmenu.

Vyštudoval si vysokú školu ?

Áno.

A akú ?

Dopravnú.

Teraz počas korony sa vezú ľudia viac alebo menej?

Menej.

A si s tým spokojný?

Nepáči sa mi to.

Ďakujem za rozhovor a želám ti veľa spokojných pasažierov.

Redaktor: Richard Rexa, 2021

Vojna je veľmi zlá

 

Môj pradedko sa volá Milan a prežil 2.svetovú vojnu. Býva v Brvništi a porozpráva ako to za tých čias bolo.

Koľko si mal rokov keď bola vojna?

Keď 2.svetová vojna začala mal som 6 rokov, a keď skončila 12.

 Aký si mal z toho všetkého pocit?

Nemal som z toho dobrý pocit. Raz sme dokonca museli spať v dome na povale, keď sme počuli výstrely medzi Papradnom a Brvnišťom.

Ako ste vlastne mohli žiť?

Zo začiatku sme chodili do školy. U nás bol pokoj. Takže sa aj pracovalo. Neskôr sme sa však museli pripojiť k Nemcom a bolo to už horšie. V škole sme sa pomaly museli učiť aj po Nemecky.

Bol niekto z tvojej rodiny na vojne? Ako žili deti na dedine počas 2.svetovej vojny?

Z našej rodiny nikto. Ale naši susedia boli niekde pri Ukrajine, aby pomohli. Dokonca aj niektorí muži museli chodiť, alebo išli dobrovoľne pracovať do nemeckých fabrík.

Aký bol tvoj najväčší zážitok, pri ktorom si sa najviac bál?

Chodili sme pásť kravy v oblasti kde sa to volalo Hlboké. Zrazu sme nad nami začuli veľký hukot. Pozreli sme sa hore a videli sme asi 200 amerických lietadiel. Jedno bolo aj postrelené, keď chcelo vystreliť bombu. Bomba spadla v Stupnom, na Javorníky a v Udiči na školu.

 Ako to bolo po vojne?

Bolo to všelijaké. Niektorý ľudia boli aj ozbrojený a napádali ľudí. Ešte pred koncom vojny Nemci chytili ľudí, ktorý išli do Papradna do hôr. Partizáni ich našťastie zachránili.

 Čo by si mali deti v dnešnej dobe viac vážiť?

Určite pokoj, mier a slobodu. Vojna je veľmi zlá. Mali by si aj dobre nažívať, kým ešte niečo také neprišlo.

Ďakujem Ti za tento rozhovor a prajem Ti veľa zdravia a dobrej nálady v živote.

Redaktorka: Lucia Faciníková

Prečo práve klavír

Ahojte, dnes som si pozvala moju sestru Marietu Melekovú z Kostolca, ktorá mi odpovie na šesť otázok ohľadne jej hudobného talentu na klavír.

Ďakujem že si prijala moje pozvanie.

 Aj mňa teší že tu dnes môžem byť.

  Prečo práve klavír? Mohla si si vybrať gitaru, husle a tak ďalej…..

 Klavír má pekný zvuk. Keď mi mama pustila video, kde niekto hral na klavíri, tak som si to užívala, bolo to nádherné.

 Čo ťa najviac baví na klavíri?

Túto dobu ma najviac baví skladba „Zaklínač hadov“.

  Na koľkých koncertoch si hrala?

 Na jednom, ale tento rok som mala mať ďalší, no tento rok mi to pokazila korona. Poslala som video pani učiteľke. Bol to malý koncertík iba pre pani učiteľku.

 Myslíš si, že klavír je ľahký, alebo ťažký hudobný nástroj?

 Je to medzi tým.

 Čo by mal vedieť človek, keď ide na skúšky na klavír?

 Ja som na skúškach vytlieskavala rytmus.

 Doporučuješ deťom aj dospelým prihlásiť sa na tento hudobný nástroj a prečo?

 Jasné, že doporučujem, má krásny zvuk. Kto má rád zvuk klavíra, neváhajte a choďte sa prihlásiť na klavír.

  Ďakujem za rozhovor.

 Ďakujem za pozvanie.

Redaktorka: Markéta Meleková, 2021

Od hrncov do kuchyne

Na úvod by som vám chcela predstaviť Jarmilu Briestenskú, moju babku, ktorá žije v dedinke Prečín. Bola obyčajná kuchárka a potom sa z nej stala vedúca kuchyne.

Prečo si sa rozhodla robiť túto prácu ?

Táto práca ma vždy bavila, mám rada, keď deťom chutí, čo im pripravujeme a snažím sa, aby ich strava bola čo najviac pestrá a aby si aj pochutili.

Tvoje začiatky ako kuchárky boli ťažké ?

Áno, keď som začínala pred 34 rokmi, ešte sme nemali stroje, ktoré by nám prácu uľahčili, takže sme všetko museli robiť ručne. Bolo to veľmi namáhavé, ale dnešná doba nám toho ponúka viac a aj strava je omnoho pestrejšia, takže sme veľmi radi, že naším stravníkom chutia naše jedlá.

Mala si niekedy takú chvíľku, že si si povedala: „S touto prácou končím!“ ?

Áno, boli také chvíľky. Veľakrát som prichádzala do práce aj z práce vyčerpaná, ale to všetko sa dalo do poriadku, pominulo a ja mám svoju prácu veľmi rada.

Akoby si inšpirovala iné kuchárky, čo deťom pripravovať, aby bolo čo najmenej odpadu, hlavne, aby si pochutili a bolo by to prospešné pre ich organizmus?

Jedlá musia byť hlavne pekné na výzor, to si deti všimnú ako prvé a aby boli aj zdravé, tak to riešim napríklad tým, že z nastrúhanej mrkvy či papriky urobím vlasy nejakému smajlíkovi, ktorý je stvárňovaný kečupom. Máme aj všelijaké smiešne názvy na jedlá, napríklad, lečo - námorník Pepo, brokolicová polievka - kivová polievka a skoro nikdy deti nenechajú na tanieri kuriatko s ryžou, parené buchty a všetko, čo je sladké.

Ktoré jedlá deti neznášajú?

Tak, to je ťažko povedať, každý má rád niečo iné, ale celkovo deti nechávajú najviac na tanieri polievky a zeleninové šaláty.

Zasahovala práca niekedy to tvojho súkromia tak, že si nemala čas na seba ani na rodinu?

Myslím si, že ani nie, tá práca sa ešte dá zvládnuť, snažím si čo najviac urobiť v robote, ale myšlienkami som stále v práci. Rozmýšľam, čo urobíme deťom na obed, aká náhrada bude, keď nám nedovezú mäso. Áno, práca so mnou žije aj doma.

Ako ťa vnímajú ostatní v robote? Si pre nich iba vedúca alebo ťa berú ako rovnocennú, skôr až by som povedala, kamarátku ?

No, to by ste sa museli opýtať ich, ale myslím si, že máme dobrý kolektív a aj si medzi sebou rozumieme. Mne nerobí absolútne problém ísť niekedy vypomôcť v kuchyni, tú prácu som sama robila a stále ma to ešte baví a za tie roky sa z nás stali aj kamarátky.

Nájde sa niekto v tvojom okolí, kto ti prácu závidí?

Ja si myslím, že nie a nemá mi ani čo závidieť, je to práca, ktorá je dôsledná a musí mať poriadok.

Ako by si jednou vetou opísala svoju prácu v kuchyni?

Práca v kuchyni je ťažká, namáhavá, ale tá práca, ktorú odvedieme voči stravníkom, sa nám vráti tým, že dupľujú a je málo odpadu.

Redaktorka: Soňa Bútorová, 2021

Kto veľa číta, veľa sa dožije

Dobrý deň, v mojej krátkej reportáži sa dozvieme niečo viac o pani Hajdíkovaj a jej veľkom koníčku čítať.

Som rada že ste prijali moje pozvanie do tejto reportáže. Môžeme začať? 

Áno.

Prvá otázka, odkedy sa venujete čítaniu kníh?

Mám taký dojem, že by to mohlo byť tak nejak v tretej triede.

 Aké knihy čítate najradšej?

Najradšej čítam asi historické knihy, romány, ale veľmi rada čítam aj detektívky.

 Aký je váš najobľúbenejší spisovateľ?

Najobľúbenejší spisovateľ je asi Dominik Dán, ale aj Jozef Dvořák.

 Aká je vaša najobľúbenejšia kniha?

Teraz od Jozefa Dvořáka-Stopy dávnej minulosti, alebo aj od Dominika Dána-Červený kapitán. 

 Približne ako dlho vám trvá prečítať priemernú knihu?

(150-200 str.) Tak ak je zaujímavá tak aj dva až tri večery. 

 To znamená že čítate najmä večer? 

 Áno najčastejšie večer, ale ak je čas tak aj cez deň.

 Aké máte pocity pri čítaní nejakej zaujímavej knihy? 

 Ako kedy, ale väčšinou tak zrelaxujem, oddýchnem si, zabudnem na starosti, premiestnim sa ako keby do deja a užívam si to.

 Na akú alebo aké knihy ste najviac hrdá, že ste mali tú možnosť si ich prečítať?

 Keď som bola ešte školáčka, tak si pamätám na Záhady troch pátračov. To bola v tej dobe moja najlepšia séria kníh, potom aj Tarzan a Stopy.

 Ako rada čítate na stupnici od jeden po desať?

 Tak to určite desať.

 Preferujete knihy s ilustráciami alebo bez? 

 Ak čítam historickú knihu tak som radšej, keď sú tam obrázky, aby som mala lepšiu predstavu, ale ak detektívky, tak mi to je viac menej jedno. 

 Dalo vám čítanie kníh niečo do života? 

 Áno. 

 A smiem vedieť čo? 

 Samozrejme. V prvom rade som si zlepšila čítanie, ale rozšírilo mi to aj slovnú zásobu. 

 Čítate to, čo vás zaujíma, alebo sa sústredíte na hrúbku kníh a podľa toho si ich vyberáte?

 Tak samozrejme, že čítam to čo ma zaujíma a to čo ma baví, takže na hrúbku kníh sa nezameriavam.

 Čo by ste poradili budúcim čitateľom na povzbudenie ku čítaniu?

 Aby čítali to, čo sa im páči, to čo ich zaujíma, aby o tom neskôr mohli rozprávať čo čítali a mali lepšie spomienky. Ale taktiež som počula, že kto veľa číta, veľa sa dožije, takže aj to môže byť pre niekoho také malé povzbudenie.

 Už na vás nemám viac otázok. Som rada, že ste sem prišli a mohli sme sa porozprávať.

Redaktorka: Simona Hajdíková, 2021

Keď z terária zmizol had, bola v pozore celá rodina

Rada by som vám predstavila zaujímavého človeka. Volá sa Ladislav Kapec. Je to môj dedo. Býva v panelákovom byte na sídlisku a je vášnivým chovateľom zvierat.

Dedo, prezradíš mojim spolužiakom aké zvieratá chováš vo svojom byte?

Doma mám hada, je to 9ročný pytón kráľovský, rovnako starú agamu bradatú, celkom mladého pavúka vtáčkara, má len 5 rokov, papagája, kanárika, morské prasiatko a africké slimáky. Pre stále hladnú agamu mám terárium plné cvrčkov a sarančiat a chovám tiež malú bielu myšku, ktorá mala byť pôvodne hadovou večerou, ale náhodou sa z nej stal domáci miláčik.

Ako sa o svoje zvieratá staráš? Nebojíš sa ich?

Pravidelne ich kŕmim a kontrolujem, čistím im obydlia, mením vodu, s pomocou kamaráta veterinára morčaťu a kanárikovi strihám nechty. K hadovi pristupujem so zdravým rešpektom, ostatné si beriem do rúk, papagáj mi na zavolanie pristane na prste. Agama je kamarátka s deťmi, má veľmi rada hladkanie.

Had, agama a pavúk majú svoje teráriá v špeciálnej skrini na chodbe. Bál sa už niekto prísť k Tebe na návštevu?

Moja známa z Trnavy má taký veľký strach z pavúkov, že ku mne na návštevu odmieta prísť už niekoľko rokov a kamarátova manželka, ktorá o mojej záľube nevedela, po tom ako jej ,hneď pri vchode, padol pohľad na teráriá, vybehla okamžite von z bytu, z paneláku a kávu som jej musel priniesť do auta.

Stalo sa už, že by niektoré zviera ušlo von?

Raz mi oknom uletel kanárik a toho sa mi už nájsť nepodarilo, ale keď z terária zmizol had, bola v pozore celá rodina. Po čistení som zabudol zatvoriť terárium a had sa vybral na potulky, našťastie len po byte. Našiel som ho až na tretí deň v obývačke za stenou, ktorú som musel pri jeho záchrane rozobrať.

Viem, že svojim zvieratkám mená nedávaš a tiež nemáš žiadne najobľúbenejšie. Spomínaš si ale na svoje chovateľské začiatky? Prvé zvieratko?

Keď som bol malý chlapec, otec mi zvieratá doma chovať nedovolil. Pri práci v Dome pionierov som sa chovu exotických zvierat mal možnosť venovať, ale prvého pavúka som dostal od dcéry k narodeninám približne pred 30 rokmi. K nemu pribudol leguán zelený, papagáj a odvtedy si život bez mojich exotických kamarátov neviem predstaviť.

Ďakujem za rozhovor.


Redaktorka: Ella Kapec, 2021

Pracovať na COVID oddelení nie je prechádzka ružovou záhradou

Zo všetkých strán počúvame o ochorení, ktoré zasiahlo celý svet. Rozprávali sme sa so zdravotnou sestrou Bc. Evou Pantokovou, ktorá pracuje na Covid oddelení.

Kedy ste prišli na to, že chcete pracovať v zdravotníctve ?

Asi v 7. Triede na ZŠ som nadobudla presvedčenie, že by som sa chcela venovať práci, ktorá by bola súčasne službou pre druhých. Rozhodla som sa pre SZŠ v Žiline.

Ako dlho vykonávate prácu zdravotnej sestry ?

Túto prácu vykonávam 28 rokov.

Je veľmi obdivuhodné, že túto prácu vykonávate takú dlhú dobu. Neuvažovali ste niekedy, že by ste sa tejto práce vzdali, rekvalifikovali sa na nejakú inú profesiu ?

Priznám sa, že hlavne v tejto ťažkej situácií aká momentálne je kvôli Covid-19, mi občas táto myšlienka prebehla hlavou. Je to neskutočne náročné a vyčerpávajúce, ale veľmi rýchlo som tieto myšlienky zavrhla, keďže svoju prácu beriem ako poslanie.

Ako sa k personálu správajú pacienti ?

Pacienti na Covid oddelení sú zväčša vďační za všetko, za každú maličkosť, za každé milé slovo. Na tomto oddelení vidieť neskutočnú pokoru a odovzdanosť pacientov.

Ako sa zmenil Váš život, za posledný rok ?

Som veľmi opatrná, obava, že ochorenie prinesiem domov celej rodine je veľmi veľká. Avšak robím všetko preto, aby sa tak nestalo. Správam sa zodpovedne. Kiežby sa o to snažili všetci ľudia, iste by tá situácia nebola tak dramatická.

Čo hovoríte na rôzne konšpiračné teórie a zľahčovanie ohľadom Covid-19 ?

Neskutočne ma poburujú reči typu, že sa jedná len o chrípku a podobne. To môže tvrdiť len človek, ktorý toto ochorenie nezažil, prípadne mal len ľahký priebeh ochorenia. Odporúčala by som takému človeku, aby šiel pracovať ako dobrovoľník na Covid oddelenie, pozrel sa na všetko to utrpenie, ktorým si chorý človek prechádza. Verím, že by zmenil názor.

Ďakujem pekne za rozhovor a želám Vám veľa zdravia a vytrvalosti vo vašej náročnej práci. Verím, že zlá situácia čoskoro pominie a budeme sa môcť slobodne nadýchnuť z plných pľúc.



Redaktorka: Ema Ondrášechová, 2021

Strih na "Hamšíka"

Najvzácnejšou osobou môjho života je moja mamina. Po základnej škole sa rozhodla ísť študovať za kaderníčku. Je to práca, ktorá ju napĺňa a nesmierne baví. Vždy snívala mať svoj svoj salón a v ňom plno práce. Dnes má dva kadernícke salóny a kopec práce. Veľakrát ani nevie, kde jej hlava stojí. A tak som si pre ňu pripravila pár otázok.

Kde ste začínali po škole?

Nakoľko som z 10 detí, tak som sa musela o seba postarať sama. Keďže som už mala len mamu a chcela som pomôcť aj jej. Po doštudovaní SOU Služieb v Žiline s odborom kaderník, som odišla pracovať do Bratislavy. Moja staršia sestra tam už bývala a pracovala, tak som sa rozhodla odísť aj ja. Môj priateľ, terajší manžel tam mal prácu tiež. Asi tri týždne som tam bola bez práce. Aj som začala strácať nádej, že nejaká príde. No potom prišla sestrina kolegyňa s informáciou, že do neďalekého kaderníctva hľadajú kaderníčku. Ponuku som prijala a po pár týždňoch som už pracovala.

Prečo ste nechceli zostať v Bratislave a tam si otvoriť svoj salón?

Nikdy ma neťahalo a nebolo mojím snom zostať bývať v takom veľkom meste. Bola som rodinný typ a ťahalo ma to domov za mamou. Ale napríklad teraz by som už nemala problém zostať tam žiť, aj kvôli práci, ktorá je tam finančne lepšie ohodnotená.

Od začiatkov sa presunieme trochu k samotnej práci.

Odmietli ste už niekedy zákazníčku, pretože chcela farbu, alebo strih, na ktorý ste si netrúfli?

Myslím, že nie. Možno pri nejakom ťažšom účese som jej odporučila inú kolegyňu.

Čo z vašej práce robíte najradšej?

Najviac ma baví farbenie. Veľmi mám rada, keď mi zákazníčka nechá voľnú ruku a môžem tvoriť. Baví ma miešať farby, a nie je pre mňa problém vykúzliť odtieň, ktorý nie je vo vzorkovníku. Veľmi ale nemám rada studené blond, pretože viem ako pri tom trpia vlasy a zákazníčky si myslia, že hneď po prvom farbení budú mať krásne, zdravé a studené blond vlasy. To je práce tak na minimálne 4 návštevy salónu.

Aké najzaujímavejšie vlasy ste robili?

Určite to bolo farbenie vlasov v kombinácii ružová a tyrkysová. Bola to nezvyklá kombinácia, pretože ľudia sú zvyknutí na klasické farby.

Čo by ste odporúčili na pekné sivé vlasy?

Vybielovacie šampóny. Netreba sa báť fialovej farby šampónu, ale treba si to nechať chvíľu pôsobiť, aby ste mali pekný výsledok. Veľa žien používa aj fialovú vodičku z lekárne, ale tá veľmi vysušuje vlasy.

Zúčastňujete sa aj súťaží alebo nejakých školení?

Už počas školy som chodila na rôzne súťaže a taktiež som párkrát aj vyhrala. Mám diplomy, či už zo súťaží alebo rôznych školení, na ktoré chodievam, pretože práca kaderníčky si vyžaduje stále sa zdokonaľovať a chodiť na rôzne školenia.

Ktorý vlasový trend Vás najviac bavil, a prečo?

Určite Mikádo, pretože sa dalo pritom najlepšie tvoriť. Mohla som spodok vlasov nafarbiť farebne, vrch nechať napríklad čierny alebo robiť rôzne dĺžky vlasov. Jednoducho sa dalo pri tom vyblázniť.

A naopak, ktorý trend ste nemali rada, a prečo?

Keď sa páni chceli dať ostrihať na „Hamšíka“. Mne osobne sa ten strih nepáčil. A nie každému sa hodil, a nedali sa presvedčiť.

Robili ste niekomu slávnemu účes?

Áno, bola to Erika Barkolová, pri príležitosti koncertu Twins.

Ďakujem vám za rozhovor a želám veľa spokojných zákazníkov a odvážnych strihov.

Redaktorka: Sofia Remišová

Pri píšťalke a fujare je treba aj poriadne ťažko pracovať

Milí čitatelia, predstavujem vám veľmi zaujímavého pána z obce Brvnište - Jozefa Pobočíka.

Čím sa živíte?  

Som zamestnaný ako učiteľ v Základnej umeleckej škole v Považskej Bystrici. Popri zamestnaní sa ešte venujem výrobe pastierskych píšťaliek a fujár, kresleniu a maľovaniu.

Aké obrázky ste už nakreslili? 

Nakreslil a namaľoval som toho už veľa, pretože na výtvarné krúžky som začal chodiť hneď v prvom ročníku Základnej školy a od druhého ročníka ZŠ som navštevoval aj Základnú umeleckú školu v Považskej Bystrici. Venujem sa krajinomaľbe a portrétu, ale v poslednom čase mám stále viac práce na ilustráciách knižiek. 

Je to ťažké vyrábať píšťaly?

Áno, ale mám šťastie, že sa to môžem učiť od môjho tata, ktorý je skúsený výrobca. Na začiatku som sa venoval len výzdobe, ale neskôr som chcel vyrobiť celú píšťalku sám, a tak som sa začal učiť. Pri píšťalke a fujare je treba aj poriadne ťažko pracovať - pri jej vŕtaní a opracovaní, ale potom prichádza jemná, odborná práca - vytvoriť na nej okienko, ktoré vydáva zvuk a presne naladiť dierky, aby píšťalka pekne hrala a ladila. A nakoniec ju treba krásne vyzdobiť. Ale vyrábame aj jednu veľmi špeciálnu píšťalku, takzvanú štiepanú rífovú píšťalu, ktorá je typická pre Papradňanskú, Štiavnickú a Púchovskú dolinu. Táto sa robí z rozštiepeného konára a nakoniec sa spája čerešňovou kôrou. V predminulom roku bola zahrnutá do Slovenského kultúrneho dedičstva UNESCO, čo je veľké ocenenie jej originality.

Na akej škole učíte?

Vyučujem na Základnej umeleckej škole Imra Weinera Kráľa v Považskej Bystrici, prevažne na vysunutých pracoviskách v ZŠ Brvnište a ZŠ Papradno.

Robíte aj nejaký iný druh umenia?

V minulosti som hrával na gitaru v hudobných skupinách. Teraz už nemám veľa času, tak si občas zahrám na gitaru a bubny. A občas, keď ma kopne múza. napíšem nejakú poviedku. Ale múza v poslednom čase poriadne zlenivela, alebo ju bolia nohy.

Poslúchajú vás  žiaci?

Tak to je ťažká otázka. Ale myslím, že väčšinou ma moji žiaci poslúchajú. Aj keď si myslím, že byť žiakom neznamená len poslúchať. Aj ja si spomínam, že v škole som nebol úplne najposlušnejší. Na to by podľa mňa nemal žiadny učiteľ zabúdať. Ale zase som nikdy nevyviedol niečo naozaj zlého.

Ďakujem vám za rozhovor a želám ešte veľa pekných obrázkov a píšťal, ktoré vyrobíte.

Redaktorka: Martina Matušíková, 2021

Tanec je pre mňa prostriedok na vyjadrenie slov, pocitov, ktoré nemôžem povedať

Dnes vám predstavím moju sesternicu Petru Ďurišovú, ktorú som si vybrala, lebo má veľmi zaujímavú záľubu a ide si za tým, čo ju baví. Tento rok začala navštevovať konzervatórium v Banskej Bystrici a venuje sa tam tancu.

 Kto alebo čo ťa viedlo k tancu? 

Na prvú hodinu baletu ma doviedla moja mama. Najskôr sa mi tam nepáčilo, ale neskôr som si balet a aj tancovanie obľúbila, takže prvá to bola moja mama a neskôr ja sama. 

Ako plánuješ využiť tanec?  

Myslím si, že ostanem na Slovensku. Prvých dvadsať rokov by som rada vystupovala v rôznych divadlách a operách. Neskôr, keď to už nebude možné, by som rada učila deti tancu.

 Čo je na tancovaní najťažšie? 

Sú to vždy začiatky, či už sa prinútiť začať cvičiť, alebo prvýkrát nájsť spôsob, ako daný cvik alebo krok urobiť správne. Naučenie sa novej choreografie je tiež veľmi ťažké, lebo máme na to málo času. 

Aké postavenie má tanec v tvojom živote?

 Tanec je pre mňa prostriedok na vyjadrenie slov, pocitov, ktoré nemôžem povedať.

 Je to priorita číslo jeden v tvojom živote? 

Nie, patrí to medzi moje hlavné priority, ale pred tancom je určite rodina a kamaráti.  

Aký je tvoj obľúbený druh tanca? Ktorý tanec máš najneradšej a prečo? 

Najradšej mám scéniku a balet preto, lebo patria medzi tance, ktorými sa dajú vyjadriť emócie. Z tancov ktoré tancujem mám najneradšej ľudovky, ale všeobecne hip-hop, pretože mi to nejde a necítim sa pritom komfortne.

 Cítiš trému pri vystupovaní? Ak áno, čo ti na to pomáha?

 Zo začiatku je tréma vždy, ale keď si obzriem publikum a vidím ich úsmevy, tréma ma prejde. 

Ďakujem za rozhovor a želám veľa šťastných tanečných krokov.

Redaktorka: Barbora Ďurišová, 2021

Rád by som si zahral postavu Hamleta

 

V dnešnej reportáži Vám predstavím mladého herca Eduarda Valašíka, ktorý sa už niekoľko rokov venuje herectvu.

Koľko rokov sa herectvu venuješ?

 S divadlom som sa stretával už v škôlke ale od 19-tich rokov študujem divadlo profesionálne.

Čo pre teba divadlo znamená?

 Pre mňa je divadlo miesto kde môžem byť niekým iným, miesto kde môžem zabudnúť na svoje problémy a žiť život mojej postavy.

Vieš si predstaviť svoj bežný deň bez divadla?

 Áno viem, avšak po pár dňoch oddychu sa na javisko vždy veľmi teším, a som rád že sa tam môžem vrátiť.

Ktorá postava sa ti v divadle hrala najlepšie?

 Na túto otázku neviem jednoznačnú odpoveď ale medzi moje najobľúbenejšie patrí postava Elemír z predstavenia Marína Havranová.

Ktorá postava sa ti naopak hrala najhoršie?

 Najhoršie sa mi hrala postava v monodráme, kvôli urýchlenému skúšobnému procesu.

Akú postavu by si si chcel zahrať?

 Rád by som si zahral postavu Hamleta aj keď na túto postavu ešte nie som pripravený, veľmi sa mi páči jej osobnosť.

Aké postavy hráš najradšej?

 Najradšej hrám komplexné postavy ale rád hrám aj záporné postavy pretože sa pri nich môžem vyšantiť ale samozrejme som rád za každú postavu ktorú som si kedy zahral, pretože každá mi niečo dala.

Čo plánuješ v budúcnosti v spojení s divadlom robiť?

 Teraz sa venujem bábkovému divadlu v Nitre ale v budúcnosti by som sa chcel venovať činohre keďže tú mám aj vyštudovanú. Popri tom by som sa chcel naďalej venovať dabingu a prekladu filmov.



Ďakujem Eduardovi za spoluprácu pri tejto reportáži.



Reportérka: Kristína Uričová, 2021

Ako chýba dnešným deťom skutočný kontakt s prírodou

 

Rozhovor s ochranárom a mojim tatinom Ing. Beňadikom Machciníkom.

Aké chránené živočíchy sa nachádzajú v našej blízkosti?

Medzi chránené živočíchy patria všetky voľne žijúce vtáky, z ktorých sa tu vyskytuje napríklad výr skalný, jastrab krahulec alebo sokol myšiar. Najbežnejšou skupinou vtákov sú spevavce, no v posledných rokoch ich počty začínajú výrazne klesať, najmä z dôvodu poklesu biodiverzity. Čoraz vzácnejšie sú obojživelníky, z ktorých tu môžeme nájsť napríklad skokana hnedého, ropuchu bradavičnatú, kunku žltobruchú alebo salamandru škvrnitú. V miestnom potoku Papradnianka je úbytok druhov ešte výraznejší. Z rýb tu možno nájsť čerebľu pestrú, no kedysi bežné slíže, hlaváče alebo raky sú dnes veľmi vzácne.

Ako dlho vykonávaš toto povolanie?

Od roku 2004, kedy som začal v Štátnej ochrane prírody pracovať ako strážca na Správe CHKO Kysuce. Vtedy boli mojim rajónom Javorníky. V r. 2006 som prestúpil na Správu CHKO Strážovské vrchy, kde pracujem doteraz a to na pozícii lesník.

Čo ťa na tomto povolaní v minulosti inšpirovalo?

Už od malého chlapca ma zaujímalo dianie v prírode. Bol som zvedavý a rád som objavoval. Vtedy som chcel byť prírodovedcom a mojim veľkým vzorom bol David Attenborough. Prírodoveda, prírodopis a biológia boli moje obľúbené predmety. Na vysokej škole vo Zvolene som vyštudoval lesníctvo. Po škole som absolvoval civilnú vojenskú službu na Správe CHKO Biele Karpaty a už tu sa začala moja ochranárska kariéra. Bol som rád, že som začal práve tu. Bol tu perfektný kolektív, krásne územie a hlavne som tu mal stále čo robiť. Najradšej som s nimi chodil kosiť lúčne a xerotermné biotopy.

O aké najzaujímavejšie zviera si sa v praxi staral?

Na našej Správe je zriadená aj chovná stanica, do ktorej prijímame hendikepované chránené živočíchy alebo osirelé mláďatá. Keďže svojimi dispozíciami toto zariadenie nespĺňa ani štandardnú úroveň, vážnejšie prípady alebo vzácne živočíchy premiestňujeme do lepšie vybavených záchranných staníc. Počas mojej praxe som sa staral o viaceré zaujímavé živočíchy, ktoré nejeden raz skončili aj u nás doma, aby som im vedel zabezpečiť celodennú starostlivosť. Takto u nás skončili napríklad aj tri netopiere - raniaky hrdzavé, ktoré mi pomáhali kŕmiť aj deti. Takto sa zo zoslabnutých netopierov stali živé ekovýchovné pomôcky. Vtedy som si uvedomil, ako chýba dnešným deťom skutočný kontakt s prírodou.

Používaš pri tvojom zamestnaní aj nejaké špeciálne vybavenie?

Podľa toho k akej činnosti. Pri monitoringu šeliem používam fotopasce, GPS prístroj, meradlo, materiál na zber vzoriek, pri dokumentácii prírody používam fotoaparát alebo videokameru, pri kontrole hniezd (búdok) lezeckú techniku, pri odchyte živočíchov zase rukavice, prenosku, odchytové zariadenia.

Čo treba robiť v prípade, ak nájdeme poraneného živočícha?

Dôležité je zabezpečiť, aby sa stav živočícha nezhoršil, ak mám takú možnosť a neohrozím pritom sám seba. Napríklad umiestniť ho na bezpečné miesto, kde nebude vystavený stresu alebo ďalším možným zraneniam (tma, sucho, ticho). Následne bezodkladne volať číslo tiesňovej linky 112 alebo priamo na naše pohotovostné číslo 0911 485 253. Väčšina nám ohlásených prípadov sa dá vyriešiť práve telefonickou konzultáciou.

Ďakujem za rozhovor.  

Redaktorka: Alžbeta Machciníková, 2021

Niekedy stačí málo a my dokážeme aj nemožné, just believe in yourself

 

V dnešnej reportáži vám predstavím svoju kamarátku.

Katka Synková navštevuje vysokú školu ekonómie a manažmentu. Jej veľkou záľubou je spev a jej snom je stať sa profesionálnou speváčkou.

Zaslúži si v živote neskutočný obdiv za to, aká je, čo robí, čo všetko už v živote dokázala, či jednoducho za to, kým dnes je. Dokázala mi, že na svete stále existuje niekto, kto sa nikdy nevzdáva a bojuje za svoje sny, že je tu stále niekto, kto nám môže v živote niečo predať, či otvoriť nám oči a naviesť nás na správnu cestu. Každý jeden z nás dokáže byť inšpiráciou pre druhých a taktiež motiváciou, ktorá je veľmi dôležitou súčasťou života. Vďaka ľuďom, ktorými sa obklopujeme, si môžeme aj my sami uvedomiť, že nie je nič, čo by sme nezvládli. Pokiaľ si budeme stáť za svojimi snami a bojovať o ne, tak sa nám raz určite splnia, stačí v seba len veriť a nikdy sa nevzdať!

 Akým spôsobom si sa dostala k hudbe?

Ja by som povedala, že som sa k tomu nejako tak narodila. Od malička som milovala hudbu. Najskôr som spievala len doma a potom som začala chodiť do základnej umeleckej školy na hodiny spevu, ktoré navštevujem dodnes.

 Ako si prišla na to, že práve spev je tvoja vášeň?

Od malička som spievala a tancovala. Pomaly som opúšťala tanec a začala som sa naplno venovať hudbe a spevu. Jednoducho som už od útleho detstva cítila, že to je to, čo chcem robiť a milujem, keď sa spevom môžem vyjadriť. Môžem do neho vložiť všetky svoje emócie a seba, to na tom milujem úplne najviac.

 Čo je tvojim snom?

Už od detstva je mojim najväčším snom stať sa profesionálnou speváčkou a robiť čo milujem, takže toto by bol jeden z mojich najväčších snov. Samozrejme mám potom ešte ďalší obrovský sen a to je stať sa psychologičkou, keďže je to práca, ktorou by som mohla byť užitočná a napĺňala by ma.

Chcela by si sa spevom aj živiť alebo to berieš len ako koníček, ktorý by si chcela vykonávať popri inej práci?

Rozhodne by som sa tomu chcela venovať naplno a robím všetko preto, aby sa mi to jedného dňa splnilo a budem veriť, že raz sa mi tá snaha vyplatí a nebude to len sen, ale aj realita.

 Veľa ľudí tvrdí, že hudba lieči. Aký je tvoj názor?

Určite, tiež si stojím za týmto názorom. Myslím, že veľa ľudí sa v hudbe, ktorú počúva, dokáže nájsť a pomáha mu to, aby sa cítil lepšie. Takže áno, hudba lieči.

 Aký žáner hudby počúvaš alebo spievaš najradšej?

Najradšej mám asi pop a R&B, ale je jedna vec, čo na hudbe zbožňujem najviac a vôbec nezáleží, aký je to žáner – je to príbeh. Milujem piesne, ktoré mi povedia nejaký príbeh a ja ho môžem posunúť ďalej s mojou vlastnou emóciou a dať tam kúsok seba!

 Prečo si si vybrala práve VŠEM a nie radšej školu so zameraním na spev?

Mimo spev neskutočne milujem psychológiu. Veľmi ma to baví a keby mi nevyšla kariéra speváčky, tak chcem rozhodne robiť psychologičku! Na VŠEM je toto zameranie a preto, to pre mňa bola jednoznačná voľba. Psychológia je niečo, čo ma napĺňa a je to teda niečo, čo by som v budúcnosti chcela robiť. Vybrala som si ju, keďže vnímam a vidím, ako strašne veľa ľudských životov je zachránených, len vďaka tomu, že existujú psychológovia, psychoterapeuti,… Jednoducho povedané, raz by som chcela byť dôvodom, prečo sa niekto rozhodne pre druhú šancu a to je hlavný dôvod, prečo som si vybrala práve túto školu a zameranie štúdia!!

 Odkázala by si niečo svojmu mladšiemu ja?

Povedala by som si, nech to nevzdávam a aby som bola silná, keďže všetko nie je tak čierne, ako sa na prvý pohľad zdá.

 V živote dokážeš inšpirovať množstvo ľudí… Je niečo, čím by si motivovala ostatných, aby sa nevzdávali svojich snov, ale bojovali o ne?

Myslím, že je najdôležitejšie nevzdať sa, keďže to, čo príde je omnoho lepšie, ako to, čo odišlo… Niekedy to dokáže byť naozaj náročné, ale je to len ďalšia skúška, ktorá sa dá zvládnuť, len musíme chcieť a ísť ďalej cez všetky prekážky.

Ďakujem Ti za dnešný rozhovor a za tvoj čas.


Redaktorka: Karolína Kršáková, 2021