Eliškine a Rudkove vianoce

V jednom malom domčeku bývala rodinka. Mama, otec, ich mladšia dcéra Eliška a ich starší, no za to neposlušný syn Rudko. ,, Hahahaha! Eliška, ty si sa šmykla na masle. Juchúúúú´! Hahahahaha! Ďalšia podarená srandička...“ kričal Rudko z izby, keď išla Eliška od susedy s vajíčkami a šmykla sa na masle, ktoré jej dal na schody Rudko. ,, Au, pomóc! Mami, toto bol zase dajaký Rudov fígeľ na mňa. Dal mi na schody maslo a šmykla som sa. To bolí.“ skríkla Eliška. ,, Ako môžeš byť taký nepodarený Rudo. No veď počkaj. Keď príde otec, ten Ti ukáže, ako sa má správať slušný chlapec!“ kričala mama po Rudkovi. Otec prišiel a mama mala pravdu. Otec poriadne potrestal Rudka. Zaviedol ho na ich pole, navliekol mu rukavice na ruky, dal kôš do ruky a nechal ho zbierať obilie. Takto teda Rudko zbieral . Nastal čas a ubehlo niekoľko mesiacov, až prišli Vianoce. Mama, ocko, Eliška a Rudko zvyknú chodiť na vrecovačku. Vrecovačka je niečo podobné sánkovačke, až na to, že nejazdíte na saniach, ale na vreci, ktoré je naplnené slamou. No tento rok na vrecovačku išiel iba otecko s Rudkom, pretože Eliška chcela pomôcť mamine s upratovaním a varením, pretože večer budú mať Štedrú večeru. Väčšinou majú kapustovú polievku bez mäsa, lebo v ten deň by sa nemalo jesť mäso. A ďalej ako druhý chod zase mávajú kapra so zemiakovým šalátom alebo so zemiakmi. Viete, čo sa stalo na vrecovačke? Rudko vyšiel na kopec a spustil sa sám bez dovolenia ocka po prudkom kopci. ,, Juhúúúúú! Hahahahaha! To je záááábááávááá! Chichichichichhi!“ kričal o stošesť Rudko, ale ockovi to nebolo jedno. Začal aj on kričať na Rudka: ,, Rudko, Rudko! Čo to robíš? To je prudké, šmykneš sa! Ach jaj chlapčisko jedno neposlušné, veď len počkaj.“ A po veľkom snehu išiel ocko za Rudkom poriadne nahnevaný. Rudko prišiel pred dom richtára. ,, Hej, utekaj domov! Čo tu stojíš pred mojím domom? Vieš ty vôbec kto ja som?“ povedal hlasno a pyšne richtár na Rudka. ,, Ja predsa viem. Veď ty si ujo Bernard v košeli tvojho strýka. Hahahaha! Vyzeráš smiešne.“ so smiechom odpovedal Rudko. ,, Tak ja som Ti teda takto. Ja som totižto richtár tejto dediny. Okamžite mi choď z očí!“ rozzúrene kričal richtár na Rudka, ktorý sa rýchlo pobral domov. ,, Kde je ocko? Rudko, čo sa mu stalo? “ vystráchane sa pýtala mama Rudka. Rudko kývol plecami a utekal do izby. Mama sa strachovala. Za dlhšiu dobu prišiel dajaký pán zasnežený, špinavý. Viete kto to bol? Ocko. ,, Ahojte! Tak kde je ten Rudo? Ha? Už sa bojíš, čo?“ Prišiel ocko. ,, Dobrý deň, kto ste? Nechajte nás na pokoji. My sme rodina. Prosím Vás, odíďte z môjho domu! Okamžite! “ povedala mama. ,, Mami ja sa bojím.“ rozplakala sa Eliška. ,, Čože? Vy ma nespoznávate? Veď ja som váš tato.“ povedal ocko. ,, Čo?“ nezrozumiteľne sa opýtala mama, ,,To si ty? Prečo si prišiel takto neskoro? A čo sa stalo?“ ,,Tak to sa opýtaj svojho syna.“ nahnevane na to otec. Otec dal Rudkovi ďalší trest a to, že musel podojiť kravy a starať sa o ne aj keď bude o chvíľu štedrá večera. Keď si Rudko spravil svoju prácu, všetci sa navečerali a zaspievali si koledy. Potom nastalo to, na čo sa tešia deti najviac, darčeky. Darčekov nemali veľa, ale za to aspoň niečo. ,, Jéj! Ďakujem za bábiku. Budem si ju nosiť na rúčkach a budem sa o ňu starať...“ potešene skríkla Eliška. ,, No to je nádhera, nová vesta, konečne mi nebude zima, keď pôjdem za rána na pole. Veď viete predsa, ako je ráno na ňom zima.“ tešila sa mama. ,, No, to teda býva... Ale, to je pre mňa? Ďakujem. Čo to len môže byť? To je sveter. Teším sa aj ja!“ odpovedal ocko. ,, Kde ja mám svoje darčeky? Prečo má Eliška? A aj ty mama? A aj otec?! Vari ste na mňa zabudli! Toto sú odporné Vianoce! A, že majú byť plné radosti!“ nahnevane zakričal Rudko. ,, No vidíš. Asi si neposlúchal. A ten kto neposlúcha nedostane darček. Ale u Teba Rudko sa možno niečo nájde...“ podal ocko Rudkovi veľký darček. ,, Čo? To je poriadne veľké! Juchú!“ tešil sa Rudko. Ale nebol to pekný darček. Dostal uhlie a varechu. Rudko nebol moc šťastný, keď sa to dozvedel. Tak mame a ockovi sľuboval, že sa polepší a začne hneď teraz. A poumýval riad po večeri. O pár dní si rodičia všimli, že sa naozaj polepšil a dali mu darček, ktorý mal dostať na Vianoce. ,, Jéj! To je nádhera! Mám húpacieho koníka. Ďakujem vám na sto krát!“ kričal od radosti Rudko. Hral sa s húpacím koníkom a dokonca sa sám od seba rozhodol, že pôjde za richtárom a ospravedlní sa. Bolo mu odpustené. A tak sa z Rudka stal dobrý chlapec.

© Lucia Faciníková, 2020