Po celom dome tma, nekonečné ticho a nevidím ani na krok...,čo ak sa okolo mňa práve niečo pohybuje? Chcem zakričať o pomoc, ale veľmi sa bojím. Možno by to bolo aj správne a prišiel by ma niekto zachrániť,...ale na druhej strane by som to ,,Niečo“ mohla len rozzúriť a dopadlo by to..., neviem ako. Nikdy som to nezažila, ale myslím si, že zrovna moc šťastne by to asi neskončilo. Každý večer sa modlím, aby som nikdy nič podobné nezažila. Myslím, že nad tým až moc premýšľam. No väčšinou sa mi podarí zaspať. Ale teraz sa mi absolútne nedá ani prižmúriť očko. V celom celučičkom dome nie je počuť nič iné len tikanie hodín. Už by som možno aj spala. Snažím sa pomaly si zatvárať oči, no v tom..., začujem pukať podlahu. Niekto alebo niečo sa ku mne nenápadne približuje. No ja však počujem všetko do detailu. Tečie zo mňa pot, ani nedýcham, ani nežmurkám. Bojím sa, že každý môj jediný pohyb, by mohol všetko zhoršiť. V hlave si kladiem milión otázok: Čo to bolo ? Mohla to byť mama? Oco? Či brat? – no zrazu si uvedomím, že všetci už dávno spia. Vidím čiernu postavu, ktorá nemá nohy, len lieta. Blíži sa ku mojej posteli a zo mňa len tečie pot ( doslova more ). Neznáma postava je bližšie, bližšie a bližšie. Už je skoro nado mnou a vidím ako rozprestiera svoje dlhé ruky pod svojim čiernym plášťom. Toto je asi môj koniec, nikdy sa tento horor neskončí. Takto to nejde! Strach ma predsa nemôže ovládať, ale ja jeho! Nabrala som dych, odkopla perinu, natiahla sa za svetlom a...už som len počula štrngať taniere dole v kuchyni a môj budík, ktorý sa ide zblázniť. Od teraz som tu pánom ja a strach sa mi môže iba klaňať. Nie je predsa nič lepšie než oddychovať v tme, v kľude bez svetla. Postavila som sa z postele, pretrela si oči a šup šup na raňajky.
© Nela Šarlajová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára