Našťastie to dobre dopadlo

Čo sa stalo na môj veľkonočný pondelok? Poviem vám. Nebola tu šibačka, ani oblievačka, ale môj tato a mama zavelili, že sa pôjde na výlet. A to práve na Ďumbier. Samozrejme, že moja mladšia sestra súhlasila s rodičmi, ale nevedela, čo sa stane. O siedmej sme vstali. Viete aké je to hrozné? Ráno vstať, obliecť sa a cestou sa najesť, no a z cesty je mi strašne zle. Ale mala som perfektný donut. Vo vnútri bol vanilkovo-čokoládový krém a na vrchu čokoláda, sušené maliny a vanilkové srdiečka. No neskôr sme tam už prišli. Boli sme na parkovisku. Naša hodinová cesta skončila, no a bohužiaľ začala nová 4 hodinová na Ďumbier. Mala som pocit, že mi odumrú nohy. Celý čas idete, ani sa nezastavíte a váš tep vystúpi na 1000! Nevedela som, čo ma bolí viac. Noha, bok alebo brucho? Ale stále som sa hrala, že si to užívam. V mysli som si opakovala- to dáš, dáš, dáš- , až ma z toho rozbolela hlava. No našťastie sme už prišli ku lavičke, ktorá bola neďaleko tabuľky o tomto kopci. Úf, konečne som si sadla. Dala som si vodu, vypila som jej asi ako jeden veľký pohár, dala som si čokoládovú tyčinku a išla som Ďalej. Ale potom prišlo na rad niečo ďalšie. Zima. Veľká zima, ktorú môžem opísať jedine ako na severnom póle. Dobre, nebudem preháňať, ale stupne pod 0 nie sú veľmi príjemné. Tak som si dala aj mikinu a išla ďalej a to presne v protismere prúdenia vetra, takže moje vlasy mi urobili imidž na rockerov roku 80. Príšerné! No to nebolo aj tak príšernejšie, než čo sa mi stalo cestou dolu. K tomu sa dostaneme neskôr, pretože už sme boli skoro na vrchu. Každý sa tam fotil, natáčal. Aj my sme sa odfotili a išli domov a vtedy sa to stalo. Idem si, idem, polovične sa teším z toho, že ideme dolu a že som to zdolala, ale zároveň viem, že ma ešte niekoľko hodín chodenia bude čakať. Tak som išla a vtedy sa mi vyzula topánka a potkla som sa. Spadla som na zem a zľakla som sa. Chýbalo mi len trošku, aby som spadla pod Ďumbier. Rodičia a sestra mi pomohli vsať, no a potom.... Zobudila som sa. Áno, bol to iba sen. Našťastie to dobre dopadlo. Ráno som sa zobudila spotená, boleli ma nohy a ešte k tomu za mnou prišiel tato. Čo asi urobil? Je to jasné. Je predsa veľkonočný pondelok, takže ma hodil do vane a vyšibal. Dúfam, že sa mi už tieto sny snívať nebudú, pretože som mala naozaj veľký strach. Do budúcnosti privítam radšej sny o donutoch.

© Lucia Faciníková, 2021