Dobre, že som sa v ten večer stratila

Už dlhšiu dobu sa všetko zdalo šedo-čierne. Na učenie som nemala žiadnu motiváciu, všetko sa zdalo, že ide dolu tým najstrmším kopcom, aký môžete nájsť. Môj život ma začal nudiť, stále to isté dookola. Ako na pokazenom kolotoči. Nemať žiadnych kamarátov mi nikdy doteraz nevadilo. Ostatný ľudia si užívajú svoje životy a ja nerobím nič, tým myslím môj každodenný maratón seriálov a nápadov, ktoré ma omrzia po menej ako 10 minútach.  Toto muselo skončiť.

Ale čím začať? Ako prvé mi napadlo to odložiť na budúci týždeň, ale niekde musím začať. Ako najlepší nápad sa mi zdalo dať dokopy všetky moje problémy: moje známky, môj sociálny život, moja postava, závislosť na sociálnych sieťach. Po pár minútach som sa v tom stratila a frustrovaná sa rozhodla ísť sa prejsť do neďalekej kaviarne a dať si môj obľúbený koláč a ľadovú kávu. Chodím tam veľmi často, takže to, že som sa ocitla o 20:00 v časti mesta, ktorú nepoznám, bolo veľmi prekvapujúce (v zlom zmysle slova). Asi som sa zahľadela až moc do mojich problémov. Všetky moje zmysly sa na cestu nesústredili. Keď som sa  vrátila do prítomnosti, začala som rozmýšľať. Každou sekundou sa táto situácia zdala horšia. Bývam vo veľmi veľkom meste a do tejto časti som ani nevkročila. Nevedela som, či mám ísť doľava, alebo doprava a v blízkosti nebolo ani duše. Prešla som pár ulíc, ale nikde som nevidela nič známe. Asi si hovoríte ,, Prečo niekomu nezavolala?´´, mala som pri sebe iba peňaženku s peniazmi do kaviarne, mobil som si zo sebou nebrala. Pár minút pred odchodom sa mi vybil, takže bolo zbytočné ho brať. K môjmu listu problémov som si mohla pripísať moju hlúposť.  Začala som ako zbabelá behať z jednej strany chodníka na druhú a potom to isté na iných uliciach. Ešte dobre, že tam nikto nebo,l čo by si o mne len mysleli. Momentálne bola ale podstatnejšia otázka, čo si mysleli že robím, moji rodičia, museli sa o mňa báť. Síce s nimi už pár rokov nemám veľmi dobrý vzťah, čo je mi celkom ľúto, stále som ich dcéra. Po hodine blúdenia som si v zúfalstve sadla na chodník, keď za mnou zrazu niekto prišiel. Už som sa chystala brániť , keby ma chce napadnúť, ale z toho človeka vyšlo prekvapujúco príjemným hlasom ,,si v poriadku?´´. Po lepšom pohľade na záhadnú osobu sa zo tmy zjavilo dievča, o pár cm nižšie ako ja s hnedými vlasmi a očami. Mala oblečené čierne rifle s modrou mikinou. Na moje počudovanie vyzerala celkom milo. Celkom chápem prečo sa ma to spýtala, vyzerala som dosť stratene. ,,Zablúdila som a nemám pri sebe mobil´´ odpovedala som jej. Spýtala sa ma kde bývam a na moje šťastie, vedela kde to je, lebo o ulicu ďalej býva jej teta a ujo. Ponúkla sa mi, že ma tam doprevadí. Myslím, že nám všetkým rodičia vraveli, že sa nemáme rozprávať s cudzími ľuďmi. Ale toto dievča vyzerá veľmi milo a malo 15 tak isto ako ja. Chodí do školy kúsok od mojej a volá sa Ema. Domov som šťastne došla, rodičia boli nahnevaný, ale to mi nevadilo, lebo som si v tento večer spravila novú priateľku, vymenili sme si telefónne čísla, lebo sme mali po ceste ku mne domov veľmi dobrý rozhovor  a vyzeralo to tak, že sme si celkom sadli.

Uplynulo pár dní a ja a Ema sme si písali a rozhodli sa ísť von do mojej už spomínanej obľúbenej kaviarne. Celkom som sa tešila, lebo o pol hodinu s Emou bola väčšia sranda, ako za posledných 5 rokov môjho nudného života. Naša spoločná káva prebehla super a ja som sa tešila na naše ďalšie stretnutie. Stretli sme sa veľmi veľa krát a každý jeden raz sme sa o sebe dozvedeli viac a viac vecí. Ako mi Ema povedala, tiež nebola veľmi spoločenský typ a nemala veľa kamarátov. Vo veľa veciach sme si rozumeli. Už to bude pár mesiacov, čo sme sa stretli a v mojom živote sa toho veľa zmenilo. Ema je vynikajúca žiačka a má veľmi dobré známky v škole, pomohla mi zlepšiť si svoje známky. A  dala mi motiváciu.  Niekedy by som chcela mať také dobré známky ako ona. Ale Eme som pomohla aj ja, myslím, že jej chýbala iba priateľka, a to isté aj mne. Ja a Ema sme najlepšie kamarátky a navzájom si vždy vieme pomôcť a dopĺňame sa. Môj pohľad sa celkovo zmenil a to iba jednou osobou. Život nakoniec nie je až tak nudný a všetky problémy sa dajú vyriešiť ak človek chce. Dobre že som sa v ten večer stratila, kto vie ako by som dopadla, našťastie nad tým nemusím rozmýšľať.

 (na tému: môj život sa zmenil, keď som stretla...)

 

© Barbora Ďurišová, 2021