Môj pradedko sa volá Milan a
prežil 2.svetovú vojnu. Býva v Brvništi a porozpráva ako to
za tých čias bolo.
Koľko si mal
rokov keď bola vojna?
Keď 2.svetová vojna začala mal som 6 rokov, a keď skončila 12.
Aký si mal z toho všetkého pocit?
Nemal som z toho dobrý
pocit. Raz sme dokonca museli spať v dome na povale, keď sme počuli
výstrely medzi Papradnom a Brvnišťom.
Ako ste vlastne
mohli žiť?
Zo začiatku sme chodili do
školy. U nás bol pokoj. Takže sa aj pracovalo. Neskôr sme sa však museli
pripojiť k Nemcom a bolo to už horšie. V škole sme sa pomaly
museli učiť aj po Nemecky.
Bol niekto
z tvojej rodiny na vojne? Ako žili deti na
dedine počas 2.svetovej vojny?
Z našej rodiny nikto.
Ale naši susedia boli niekde pri Ukrajine, aby pomohli. Dokonca aj niektorí
muži museli chodiť, alebo išli dobrovoľne pracovať do nemeckých fabrík.
Aký bol tvoj
najväčší zážitok, pri ktorom si sa najviac bál?
Chodili sme pásť kravy
v oblasti kde sa to volalo Hlboké. Zrazu sme nad nami začuli veľký hukot.
Pozreli sme sa hore a videli sme asi 200 amerických lietadiel. Jedno bolo
aj postrelené, keď chcelo vystreliť bombu. Bomba spadla v Stupnom, na
Javorníky a v Udiči na školu.
Ako to bolo po vojne?
Bolo to všelijaké. Niektorý
ľudia boli aj ozbrojený a napádali ľudí. Ešte pred koncom vojny Nemci
chytili ľudí, ktorý išli do Papradna do hôr. Partizáni ich našťastie
zachránili.
Čo by si mali deti v dnešnej dobe viac
vážiť?
Určite pokoj, mier
a slobodu. Vojna je veľmi zlá. Mali by si aj dobre nažívať, kým ešte niečo
také neprišlo.
Ďakujem Ti za
tento rozhovor a prajem Ti veľa zdravia a dobrej nálady
v živote.
Redaktorka: Lucia Faciníková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára